Fabián sa prebral na to ako mu na tvár kvapká voda. Popruhy stále držali ale jeho helma bola preč. Celé telo ho pálilo, pohľad mal rozmazaný, ale žil. Mal problém sa zhlboka nadýchnuť, ale to bol omnoho menší problém ako to, že kabína v ktorej sedel bola roztrhnutá ako papier v mieste, kde sa mal nachádzať rad sedadiel oproti tomu na ktorom sedel. Tep sa mu zrýchľoval ako si uvedomil, že havarovali.

Prekonal krč v krku a pozrel na oblohu. Temné mračná stúpali do ovzdušia a obďaleč boli presvetlované plápolajúcim svetlom. Oheň. Bol to malý zázrak, že pri takom poškodení nezhorel za živa. Látka na jeho ľahkej zbroji bola mokrá, tak isto ako mal stále vlhké aj krátke vlasy a bradu. Po oboch jeho stranách stále sedeli telá jeho zverencov. Obaja boli v bezvedomí, v hlave mu hučalo tak, že si ani nedokázal spomenúť na ich mená. Ten vpravo mal na hlave stále helmu, pokým druhému z vyholenej hlavy stekala krv...

Fabán si reflexívne prešiel rukou po hlave. Moc mu to ale nepomhlo, v tomto stave nedokázal rozpoznať nič viac ako to, že má mokré rukavice. Opatrne si oprel hlavu a nahmatal pracku pásov na hrudi. Ukazovákom ho rozopol a pokúsil sa vzoprieť. Podarilo sa mu to, ale stále sa necítil na svojich nohách. Vytiahol váčku na opasku malú krabičku s liekmi proti bolesti a vysypal si pár tabliet do úst.

Boli odporné, ale aj tak ich rozchrúmal. Účinok bol viac placebo ako skutočný účinok tabliet. Pohľad sa mi trochu vyjasnil, svet už nebol snový, ale naberal čím ďalej tým viac reálne kontúry. Štyria čo sedeli na druhej strane kabíny boli nenávratne preč, spolu s ich génovými štepmi a aj vybavením. Z polovice zmytá krv na podlahe, síce neznamenala ich smrť, ale havária z orbitu nebola niečím, čo by sa bežne prežívalo. Možno keby šlo o skúsených astratov v plnej energo zbroji, ale nie iba pri zasvätencoch. Musel zachrániť aspoň tých čo sa dalo.

Polkrokom sa otočil doľava. Už si spomínal aj na meno, muž bez helmy sa volal Sixtus, dobrý strelec, ale zbytočne hlučný. Roztvoril mu prstami oko Sixtus bol síce mimo, ale jeho telo reagovalo. Oprel mu hlavu bokom aby nezaťažoval ranu na jej pravej strane. Na svoje sedadlo položil malú lekárničku. Vytiahol z nej dezinfekčný sprej a dva krát strekol na ranu.

Jeho druhý spolutrosečník bol však väčší problém. Sňal mu helmu a uvidel jeho mŕtvolne bielu tvár. Mladíkove pásy boli pretrhnuté. Chytil ho za pravé plece a oprel späť do sedadla. Dlhšie tmavé vlasy ktoré mu lemovali akoby opuchnutú tvár spravili nečakaný pohyb ako na chvíľu otvoril šedé oči, pedklonil sa a začal dáviť medzi nohy. Na Fábiove čižmy dopadla sprcha prevažne oranžovej, ale miestami aj krvavej zmesi. Bolo ťažké v tejto situácií loviť v pamäti jeho meno, hlavne keď dostal krč a druhá vlna zvratkov pristála v jeho rozkroku a neušetrila ani jeho vlasy.

Seržant ho pomaly posadil späť.

 - „Ako sa voláš?“

Učeň sa chytil za hlavu s vážnym podozrením na otras mozgu. Utrel si druhou rukou ústa a pozrel na muža pred ním.

 - „Som, Ludvik.“

 - „Dobre, zvládneš kráčať?“

 - „Neskôr...“

Zhlboka sa pokúsil nadýchnuť, udrel mu do nosa dym a snažil sa nekašlať. Mal pocit, že mu hlava každú chvíľu exploduje a jej obsah sa rozpleskne do zvratkov stekajúcich po podlahe.

 - „Dobre...“

Fabián vedel, že to tu nie je bezpečné, ale ťahať dvoch naraz aj s vybavením si nemohol dovoliť. Vytiahol z lekárničky ďalší liek proti bolesti a kúsok čierneho uhlia. Podal ich Ludvikovi.

 - „Zjedz to.“

 - „Čo to je?“

 - „Bude ti špatne, ale pomôže to.“

Ludvik vzal obe tablety a vložil si ich do úst. Najskôr ho naplo, ale prehltol ich. Fabián si pripol veci späť na opasok a pozrel na Ludvika. Ten len potichu prikývol. Podal mu Sixtusov bolter a sám zobral jeho telo.

Ludvik šiel prvý. Boli v pomyselnom nádvorí, ktorého steny tvoril trup horiacej lode. Podľa posledných slov kapitána mali pristáť v džungli, ale pod nohami cítil skôr betón. Jeho pôvodná myšlienka, že ich zachránil prudký monzún sa zdala čoraz menej reálnejšou.

 - „Nie sme v džungli.“

 - „To je ešte skoro hovoriť, niekedy tu všade boli stavby postavené technokňazmi...“

 - „Nevidím ani stromy...“

 - „Kašli teraz na to, lebo zhoríme!“

Odpovedal Fábio spod ťarchy Sixtusa. Pomedzi plamene a dym bolo vidieť skôr tiene budov ako stromov. Buď boli nepredvídateľne strhnutý z kurzu, alebo sa tu niekto pokúšal za každú cenu skryť. Ludvik v duchu poďakoval Cisárovi a Apotiekarom za filtre ktoré mu implantovali pred odletom. Stále ho pálili, rany ani neboli komplet zahojené, ale fungovali. Mohol dýchať a ani dávenie ich neupchalo... Ako počul v pár nepríjemných príbehoch starých bratov.

Kráčali smerom k pravdepodobnému východu zahalenom v dyme. Seržant prikázal zastaviť a načúval, či Sixtus ešte dýcha. Neďaleko za ich chrbtami začal oheň syčať. Obaja reflexívne tasili zbrane. Syčanie vyhasínajúcich plameňov sa blížilo. Hľadáčiky sledovali zvuk v tme. Na zbraniach cvakli poistky ako sa mal zvuk dostať do svetla plameňov. Nevedeli čo čakať, ale prúd vody z hasičskej hadice ich oboch zaskočil. Ludvik chcel už zavolať o pomoc, ale Fabián ho zadržal. Pokým si nebudú istý, že narazili na pozostatky technokultu, nebudú sa ozývať.

Počúvali. Cez prúd hasiacej vody bolo však počuť len stony a vzdychy námahy. Jedno slovo aj znelo ako v starom dialekte, ale na to sa spoliehať nedalo. Nemalo to zmysel strácať čas a vyrazili ďalej. Už boli skoro z vraku von, keď uvideli postavu silného muža ako beží so sekerou v rukách dymom. Nechýbalo veľa a zrazili by sa. Ludvik na neho mieril bez slova. Keď si muž uvedomil, že nestretol nikoho z miestnych čo unikali z plameňov, skamenel na mieste.

Muž mal na sebe jednoduchú tógu so vzormi, ktoré sa nedali v požiari poriadne rozoznať. Ústa a nos mu zakrývala mokrá handra ktorú mal omotanú okolo krku. Vyzeral na miestneho dobrovoľníka. Videl pred sebou dve postavy prízrakov minulosti zahalené dymom. Obe vyššie ako dva metre, odeté do čiernej a šedej, s podivnými nástrojmi v rukách, ktoré vyzerali ako zbrane hrdinov z legiend. Necítil strach a tak trochu ich aj čakal. Niekoho už aj niesli, boli to skutočný anjeli smrti. Tak takto to skončí, hrdina a obeť veľkej katastrofy, ale aspoň jeho syn vyviazol bez zranení, pomyslel si strážca majáka... Jediné čo zostávalo, bolo si byť istý:

 - „Kto ste?“

 - „Adeptus Astratess.“

Odpovedal mu jeden z anjelov so zvláštnym prízvukom.

Prístupov 2731

Kvalita článku