blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG dogyno
ČLÁNKY
DISKUSIE
1
SLEDUJETE BLOG
A aby vám náhodou niečo neušlo: http://www.facebook.com/pages/dogyno-aka-Simon-Kravar-a-jeho-poviedky-basne-a-ine-vymysly/324542606785
dogyno



Salia de Fleur, časť I.
pridal dogyno 12.8. 2015 o 22:02



 

Ležala na pohovke a medzi prstami sa pohrávala s ligotavou mincou. Na jednej strane bola vyrazená lebka a na druhej Zlatý trón. Za oknami pomaly, ale isto prichádzala noc. Zívla si a ponaťahovala sa. Dnes večer začne festival odovzdávania desiatkov. Všetci budú v zhone a opojení, ideálna príležitosť získať po čo sem prišla. Utraxis mal vždy až príliš veľa cudzincov na to aby si niekto všimol, že ktorou loďou zmiznú ich najcennejšie šperky. Znova si prešla fotografie. Prstene s exotickými ornamentami, ktoré nikde inde nevidela. Cievka pretkaná symbolom troch foriem ženy, ľalia na krucifixe a cisárska orlica s erbom na hrudi, obrazce boli čierno-biele a ich kvalita nebola najvyššia, ale zdroj bol kvalitný a zatiaľ sa nikdy nemýlil. Dnes v noci budú tieto šperky na obdiv v recepčnej sále ktorú si prenajala vyššia šľachta úľu. Ako znak dobre vôle troch vedúcich rodov, ktoré organizujú celý festival.

To, že aký chaos to vyvolá, keď prstene zmiznú, ju nezaujímalo. Pokým odmena aká jej bola sľúbená áno. Malá provincia na okraji civilizácie, výsady slobodných občanov a k tomu ešte aj pozemky na vlastnú spotrebu. Konečne by sa dočkala k životu po akom túžila celý čas a bez toho, že by po nej neustále niekto podivne pozeral... Ale času snívať o tom bude ešte dosť neskôr.

Pozapínala si na sebe tesné syntetické oblečenie, to jej dovoľovalo sa ticho pohybovať a pohlcovalo infračervené lúče bezpečnostných systémov. Tento model mal na sebe na prvý pohľad priveľa zbytočných zipsov, ale bol nutný na to aby plán mohol fungovať. Nasledovala výbava, opásala sa a prehodila cez telo popruhy. Prvé prišli na radu saxy na chrbát, veľké bojové nože, tam jej nebudú zavadzať, aj tak sú dnes viac na parádu, ako na hocičo iného... Podstatnejší bol teraz lezecký postroj, spájajúci magnetické a iné úchytné mechanizmy na končatinách a kĺboch, doplnený dvomi „chytákmi“ ako ich nazývali vesmírčania, ktorý ich používali hlavne na palubách lodí v prípade, že sa bolo treba dostať na ťažko dostupné miesta a v núdzových prípadoch aj ako zbrane. Chyták bol jednoduchý nástroj, hák, alebo silný magnet na konci kovového lana, vystreľovací mechanizmus a navijak, v jej prípadoch boli oba kradnuté, suvenýry z lodí ktoré ju sem doviezli, mali navijáky na servomotoroch. Tie si pripla na pás a pozrela na hodiny vbudované do steny. Prenajala si lacný byt, na okraji industriálnej zóny, steny tu nemali ani len tapety. Boli to prevažne kovové panely a tá elegantná pohovka, ktorú tu najskôr asi nechal posledný prenajímateľ nesedela s ničím okolo.

Už bol skoro čas, natiahla si kuklu na hlavu a zložila si pod ňou uši. Posledný krát sa pozrela do vreckového zrkadla, či je správne upravená. Hebká pokožka, linka okolo oči, pery jemne zvýraznené, všetko to pekne spolu ladilo a tak to všetko prikryla kukla s ochrannou maskou. Založila vreckové zrkadlo do jedného z vreciek na popruhoch a podišla k oknu, ktoré zatemňovala ťažká železná roleta. Na parapete ju už čakala Babuška, stará, ale veľmi dobrá a spoľahlivá pištoľ, Salia ju obtiahla a zaistila. Vložila ju do púzdra čo mala nad zadkom a bola pripravená. Zodvihla roletu rukami a vyliezla do okna.

Z pravej strany sa už blížil vlak. Viezol posledné zásoby na večerný festival. Takže šiel až k múru čo oddeľoval nižší úľ od šľachtickej veži. Na všetkých obrazovkách boli odpočítavania, zábery na zapadajúce slnko, či povzbudzujúce tváre Imperiálnej propagandy Veľkej Trojky ktorá vládla v Utraxise. Bez pochyby to bol správny vlak. Vysutá koľaj sa tiahla len pár poschodí pod jej oknom, nemal by to byť problém, keďže vlak ešte stále nebol v najvyššej rýchlosti, pokým nevyšiel z úľu na jeho povrch. Zostávalo jej len dúfať, že táto syntetika, ktorú dostala na túto misiu, ju skutočne ochráni pred tým čo ju čaká na nechránenom povrchu. Rušeň ju minul s veľkým hlukom a nasledovali vozne. Mihali sa v rýchlosti, nemohla už váhať. Zhlboka sa nadýchla a skočila.

Sekundu zostala visieť vo vzduchu, všetko sa spomalilo a videla ako sa blíži nasávacia hlavica na streche, dopadla na ňu a chytila ju čo najsilnejšie vedela. V ušiach jej dunelo od nárazu a buchnutia aké jej telo spôsobilo na streche. Z toho budú minimálne modriny. Cítila ako sa oblek reflexívne sťahuje na miestach kde sa udrela. Čo to bolo pri za látku? Možno jej skutočne neklamali a predsa len sa jej podarí úlohu splniť a získať slobodu. S jej výbavou, šlo lezenie po kovovej streche, ľahko. Mierila k vagónu pred tým na ktorom pristála. Tomu na streche trčala strieľňa, ktorá sa v takýchto pokojných časoch využívala ako údržbárska šachta.

Malé kovové dvierka boli zavreté. Vlak mal farby kultu mechanika, čierne strechy a detaily, s červeno-bordovými stenami. Zaprela sa magnetickými podrážkami o strechu a odpočívala v závetrí strieľne. Sledovala ako je už vonku za priesvitnými panelmi tma a v úle sa rozsvecujú chemické svetlá ako aj farebné lampióny. Sedela a zmocňovali sa jej obavy... V hlave sa jej miešali myšlienky: Ahoj, počuj, ak tam teda fakt niekde sedíš a dávaš na nás bacha... No vieš, že ja nie som zrovna na ceremónie, ale dnes by sa to zišlo, tak díky, ak to zvládnem.

Nikdy nejak nebola členkou Cisárskeho kultu, ale neraz počula príbehy o tom ako môže takáto ochrana dopomôcť ku šťastiu. Vlak začal spomaľovať Videla, že už ľudia čo mali všetky desiatky odovzdané vychádzajú do ulíc a chystajú atrakcie, alebo si už užívajú prvé neoficiálne prípitky. Salia si začala kontrolovať, či má všetko správne upevnené, pokým vlak roloval do výstupnej tuby. Pozrela na malý displej na zápästí, ktorý na prvý pohľad pripomínal chrono a stlačila červené tlačítko na boku. Cítila ako sa syntetika v ktorej bola odetá postupne uzatvára. Od strachu sa zhlboka nadýchla ako sa spevňovanie blížilo k jej krku. Zadržala dych a všimla si ako so všetkým lomcuje vietor. Mohutné syčanie... Odsávali z tuby vzduch. Cítila ako sa jej rozširujú zorničky. Snažila sa upokojiť a začala dýchať. Najskôr jej to ani nedošlo, až keď sa vlak znova pohol. Dokázala dýchať.

Profesionálnu zlodejinu pre Dona robila už dlho. Dokonca bola v Kado sektore hľadaná Adeptus Arbites. Ale niečo takého ako mala dnes na sebe ešte nevidela. Správalo sa to pokožka, ale o mnoho výhodnejšie a dokonca mala pocit, že to jemne splýva s hocijakou farbou, pri ktorej sa to nachádza. Keď si vyzdvihla pred pár dňami zásielku s oblekom, celý ho prešla, nenašla žiadne označenie o tom, že z kade pochádza, alebo kto ho vyrobil. Žiadne trubice, žiadne veľké baterky, len maska a v nej plne funkčný respirátor. To to už bola očividne hra s vysokými stávkami.

Magnety ju pevne držali na streche ako vlak zapol tryskový pohon a plnou rýchlosťou sa hnal špirálovito po škrupine úľu Utraxis. Škrupinu tu neraz pretínali citadely armády, skitarijských červených stráží, alebo veže dostatočne bohatých buržoáznikov, ktorý si podobný luxus mohli dovoliť. S každou otočkou sa menil večer a noc, čo s gigantickými poroporciami úľového mesta a závratnou rýchlosťou vlaku dávalo Salinmu žalúdku zabrať. Vlak sa rútil pomedzi veže a vežičky nižšej šľachty, keď začal spomaľovať. Blížili sa už k staničnej tube Steny.

Po zastavení nasledovala znova výmena vzduchu. V momente ako sa rozsvietilo zelené svetlo, sa otvorili veľké dvere a do staničného priestoru sa vrútili nákladné autá. Z druhého vystúpil muž v elegantnom obleku, bol to šedivejúci muž chudej a vysokej postavy, jeho oblek bol z tmavého saténu, pozdĺžne pruhovaný jemnými pásikmi. Pod sakom mal načochranú košeľu renesančného strihu. Vyšiel na plošinu pri vlaku. Zatlieskal a obsluha ako aj muži čo prišli s ním začali prenášať zásoby z vlaku do áut. Pokým tento majordóm vybavoval potrebné dokumenty a financie so strojvodcom, sa Salia spustila za vlak, držala sa v tieňoch až uvidela pred sebou bránu, kade isto budú autá odchádzať. Stanica nebola osvetlená najlepšie, predsa len bola v obrannej stavbe... Čo znamenalo, že v tme nad neónovými svetlami pod stropom čaká pasca, guľometné hniezdo, alebo niečo horšie. Nebol však čas rozmýšľať, jediný kto ju mohol zahliadnuť bol šofér prvého auta. Pozorne ho sledovala, chyták pripravený v pravej ruke... „No tak, obzri sa, alebo si kýchni...“, šepkala si sama pre seba.

„Dobre páni, máme čas odchodu na prvé autá, ktoré budú niesť predjedlá! Tak rýchlo donakladať a vyrážame!“ Majordóm mal zvučný hlas a tak sa všetky oči a uši venovali jemu, keď rozprával. Salia to využila, vybehla von, vystrelila chyták pod striešku staničnej tuby a čakala prichytená na stene. Autá naštartovali a pohli sa, neváhala a na druhé z nich s ľahkosťou pristála a ľahla si na strechu. Dúfala, že ju nikto nevidel. Viezla sa asi ďalších dvadsať minút. Až auto zastavilo a začali ho vykladať. Bolo tam priveľa ľudí.

Nákladné auto malo bočné dvere v plnej prevádzke a pri bránach stáli stráže. Obrazovky označovali posledné minúty odovzdávania desiatkov a slnko už nesvietilo na žiadnej z obrazoviek. Videla nad sebou jasnú oblohu, teraz už bola naozaj pod otvorenou oblohou. Nad hranicou smogu. Nad úľom sa leskli zmenšujúce plamene motorov transportérov, ktoré prinášali desiatky na lode Impéria. Zoskočila zo strechy auta a obišla z diaľky zhon okolo zásobovacieho vchodu recepcie. Rozhodla sa, že použije zadnú stranu haly, aby vyliezla na strechu a rozhodla sa čo ďalej... ešte mala desať minút. Čistý vzduch a nestrážená strana budovy ju hnali vpred, dvere boli lemované polo-piliermi posiatymi ornamentami. Tade sa rozhodla liezť, ideálna cesta. No skôr ako sa dostala ku dverám, sa dvere rozdrapili a vyšli z nich dvaja muži. Na sebe mali zdobené zbroje Arbitov. Cez plecia voľne pehodené brokovnice na popruhoch. Bolo to asi prvý krát, čo videla strážčov zákona bez heliem, ktoré im zakrývali tváre, takže by bolo vidieť iba ústa a bradu. Po pravde ju prekvapilo, že ich výrazy neboli zaťaté a nenávistné, skôr prekvapené, prechádzali si jej postavu v tesnom obleku očami a až keď si uvedomili, že má na sebe zbrane, položili ruky na zbrane. „V mene zákona Impéria, kto ste a čo tu robíte?“ Evidentne mali vypité a podľa zapaľovača v ruke jedného z nich si chceli vonku zafajčiť. Zastavila sa a zadychčane dpovedala: „No... ja... meškám, mám pri otvorení volnej zábavy dnes tancovať na pódiu.“ Muži sa uvolnili. „Ach, už som sa chcel zľaknúť, tak to by ste mali ísť, nech o tomto prekvapení... Nič nevieme.“, zasmial sa a vytiahol cigary, z ktorých jednu podal kolegovi, ako ju nechali medzi sebou prejsť.

Cítila na sebe ich pohľady a nebolo jej to príjemné... Čo ak zahliadnu jej chvost ukrytý pod syntetickou kožou? Snažila sa na to nemyslieť, prečo ju len napadla taká hlúposť? Občas ani sama nevedela čo presne robí, len to akosi fungovalo. Prechádzala chodbami zákulisia a míňala akurát kuchyňu keď začula ženský hlas. „Haló, slečna, počujete ma vôbec?“ Obzrela sa a uvidela ženu v červenej róbe, zdobenej zlatom, hlavne okolo výstrihu a na hlave mala bielu parochňu. Salia sa otočila a ukázala prstom na seba: „Ja?“ „Áno, pokým ste slečna de Fleurová.“ „Jasne, čo treba?“ snažila sa hovoriť čo najmilšie a čo najprevinilejšie. „Meškáte na nácvik, ale ste už v kostýme... dúfam teda, že takto nechodíte bežne...“, žena znela veľmi aristokraticky, nadýchla sa a pokračovala zrazu o mnoho príjemnejším tónom: „...no, ale však obe vieme, že aké bývajú desiatky hektické, takže ako ste boli dohodnutý s usporiadateľom?“ Salii sa zovrelo hrdlo, táto práca vôbec nešla tak dobre, ako sa očakávalo. Preglgla zopár slín čo mala v ústach a bola veľmi rada, že ešte stále mala tvár zakrytú maskou. „Taaak, dohodli sme sa tak, že výjdem na pódium po tom ako začne hrať hudba...“ „Áno, to mi sedí, už som o vás počula, že máte rada dramatické vstupy. Dúfam, že mi necháte na pódiu kúsok oblečenia, som vaša veľká fanúšička.“ Saila sa pod maskou tvárila zdesene. „No... dobre...“ „Je niečo v neporiadku?“ Myšlienky jej pulzovali hlavou... Mala trému... Iba tak nejak z nej vypadlo: „Tréma.“ Žena v parochni sa na ňu priateľsky usmiala: „Nebojte sa, všetko bude v poriadku, stíhame, aj tak ešte nie je sála plná.“ „P-plná?“ „Áno, takže budete ešte niečo extra potrebovať?“ „A-áno, kafeín a s tým ako budem odchádzať zo scény, jedného ochotného a silného muža, čo ma chytí a odvedie bezpečne do zákulisia.“ „Ehm... potrebujete aby vás odniesol?“ „Nie... budem odchádzať hlavným vchodom.“ „Ako myslíte, bude čakať, pri dverách spájajúcich sálu s predsieňou.“ Vonku sa už začal ozývať rachot ohňostrojov ako zberné lode opúšťali orbit pripomínajúc kométy. Žena v parochni sa zatvárila prekvapene... „Ten čas ale letí, dobre, kafeín ťa počká s tým, čo ťa odvedie, hlavne chladnú hlavu a uži si to aj ty.“ S tými slovami ju odviedla do zákulisia, nechala ju stáť celú spotenú v tom umelom obleku.

Spoza závesu znel príhovor o tom aký úspešný rok to bol, ako veľa Utraxis spoločne dokázal a ako sa to môže ešte viac zlepšiť. Nasledoval potlesk a búchanie fliaš šumivého vína. Výkriky, ďalšie tlieskanie, údery na bubny a začala hrať hudba. Rytmická, príjemná... Tanečná hudba. Salia už myslela na to, že si hodí do úst radšej tabletu s jedom. Ale tá hudba bola lákajúca a využiť zipsy na odhodenie častí oblečenia možno bude stačiť... Vyšla na pódium, buď to výjde a aj tak ju tu už nikto nikdy neuvidí, alebo to aj tak neprežije. Začala tancovať, zvodne sa vlniť a odopínať pritom jednotlivé zipsy. Najskôr ten na pravej nohe, čím si odhalila časť lýtka. Bolo jej teplo, ďalšia šla dole kukla s maskou, odhalila svoju peknú tvár, mačacie oči a tmavohnedé vlasy. Davom šľachticov sa ozval šum... Nasledovaný potleskom. Salia bola ako v tranze, pokračovala tak ako jej to prišlo vhodné a improvizovane tancovala a po kúskoch menila oblek stavaný na špionáž na oblečenie vhodnejšie skôr na divoké noci. Vyhupol jej spod medzery na ľavom stehne aj chvost. Ani si to neuvedomovala a vlnila s ním. Všimla si, že ten muž od Arbitov čo ju pustil do vnútra na ňu nadšene pozerá. Naklonila sa k nemu a do pravej ruky uchopila chyták, ľavou mu poslala pusu z pódia a žmurkla. Uklonila sa obecenstvu, vystrelila hák a počas ovácií sa prehupla na lane ponad zástup.

Pristála za dverami, ktoré za ňou zatvoril pohľadný muž v zdobenom oblečení. Bola už v predsieni, kde boli vystavené tie prstene. Muž bez slova zamkol dvojkrídlové dvere a otočil sa ku nej. „Ah, lady de Fleur, mám tu pre vás váš kafeín a odvoz, nech si môžete nerušene užiť festivalu.“ Bol to vysoký muž, odetý v kabáte, nohaviciach a opásaný tak, ako keby pre neho nebolo neobvyklé cestovať na kapitánskom mostíku lode. Mal tmavé vlasy sčesané dozadu a do špičky zarovnanú briadku. Podával jej kartónový pohár, ktorý si mohla zobrať so sebou, bol povoskovaný a nepálil. Ako si ho brala, muž pokračoval: „Krásne vystúpenie, veľa som o vás počul, ale vidieť, som vás ešte nevidel. Môžem vám ponúknuť môj kabát nech vám nie je zima?“ Salia prikývla a usmiala sa. Upila si z kafeínu, bol čerstvý, teplý a upokojujúci. Muž jej prehodil svoj kabát okolo pliec a nadhodil otázku: „Pôjdeme teda?“ „Môžete ísť na pred, rada by som si v kľude pozrela aspoň túto vyzdobenú predsieň. „Jasne, počkám vonku aj s odvozom.“

Zostala v predsieni, ktorá skôr pripomínala samostatnú spoločenskú miestnosť sama. Bola založená bohatstvom, ozdobami, ceremoniálnymi zbraňami a len tak, nechránené tam ležali presne tie tri prstene. Presne ako na obrázkoch, vyšlo jej to práve v čas. Informácie od zdroja boli: Korunovačné prstene budú vystavené v predsieni, pol hodinu po začatí programu bude vypnutá bezpečnosť a prídu si po ne ich strážcovia, vtedy máš šancu.

Neváhala, zobrala ich a bežala von. Vyšla a nasadla do auta, v ktorom za volantom čakal muž čo sa o ňu mal postarať. „Kam to bude?“ „Do prístavu, poprosím.“ Muž bez otázok vyrazil, Salia z okna videla ako sa k oslavnej hale blížia obrnené vozidlá, nepochybne pre prstene. Uvolnila sa, vydýchla si, upila si ešte z kafeínu a pozerala sa von oknom. Na tabuli so smermi, muž odignoroval odbočenie smerom k prístavu.

„Kam to ideme?“ „Tam kam ste chcela.“ Salia bola obratná, bez problému vytiahla Babušku a namierila ju mužovi na hlavu. „Povedala som, že ideme do prístavu.“ Muž si z toho očividne nič nerobil. „Prístav nie je bezpečný.“ „O čom to točíš, však sme vo vysokých častiach... Počkať, kto si?!“ „Otázka je skôr kto ste vy, keďže lady de Fleur isto nie.“ „STOJ! Vystupujem a idem pešo!“ Salii bolo ťažko. „Nie. Musíme sa porozprávať.“ „Čože?! Ťa zastrelím ak nezastavíš...“ Triasli sa jej ruky a zle videla. „Čo to má znamenať? Si jeden z tých... Podivínov?“ Muž zastavil a pozrel sa na ňu. Neisto mu mierila medzi oči. „Vôbec nie, tak už odlož tú zbraň.“ „P-prečo by som mala?“ „Lebo je čas spať.“ Salia si uvedomila ako jej slabnú ruky a ťažká pištoľ padá k podlahe auta. Jej pohľad ju nasledoval a potom nastala iba temnota.

 



Prístupov 5062
Kvalita článku
(100%) hlasov 2

PRÍSPEVKY
SLEDOVAŤ
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Kronika Zla I. - Elfovia sú Zlo
[ 16.1.2016] (príspevkov 1)
Salia de Fleur, časť I.
[ 12.8.2015] (príspevkov 4)
Warhammer 40 000: Rogue Trader – Kapitán...
[ 10.8.2015] (príspevkov 0)
Prvý slovenský Bojový Manuál
[ 29.4.2015] (príspevkov 5)
Dogynove základné info o zbraniach, časť...
[ 11.2.2015] (príspevkov 10)
Mortalita
[ 30.7.2014] (príspevkov 1)
Pláž
[ 12.1.2014] (príspevkov 3)
Bosými nohami
[ 10.11.2013] (príspevkov 6)
Hviezdna noc
[ 18.9.2013] (príspevkov 1)