Utekal som za vrchnou sestrou. Bezala kruhovou chodbou a na opasku sa
jej pohupovali injekcie a rozne noze. Na strope boli svetla svietiace
na cerveno a pri odbockach boli male cedulky oznacujuce kam chodba
vedie. V behu som odistil laser a citil som v rukach jeho prijemne
vrnenie. Az teraz som si vsimol, ze uz nemam rukavice. Sestra zakla za
roh, kde som uvidel Barkusa, Michala s ofacovanou rukou a Joza s
plamenometom v rukach. A asi dalsich pat gardistov som nepoznal.
Za mnou stali dalsie sestry s brokovnicami, alebo laspistolami v
rukach. "Sme podcteny vasou podporou sestry.", povedal Barkus potichu.
Rozmiestnili sme sa po koridore. Ja som si nasiel kryt za jednym z
podpornych stlpov vo vstupnej chodbe do podzemneho systemu. Oproti mne
sa ukryl Jozef s plamenometom. V tme ho prezradzala len tryska,
blkotajuca slabym plamienkom.
Zacitil som zatuchlinu. Uz su tu. Vsetky svaly sa mi napli. O chvilku
chodbou preleti granat a v zapeti sa vystrcime a zacneme palbu. Snazil
som sa ukludnit hlbokym dychanim, ale aj tak som sa triasol od
vzrusenia. Nacuval som tomu krasnemu vrneniu laserovej pusky v mojich
rukach. Vdychoval som jej elektronicky smog. Jemne som ju nastavil na
maximalny vykon a cakal som na povel. Okolo mojej hlavy preletel
triestivy granat a z druhej strany chodby sa ozvala rana z autokanonu.
Tam kde este pred chvilou bola Barkusova hlava, bol v stene krater po
rane z autokanonu a krvavy flak po jeho mozgu a kuskoch lebky.
Mal som chut vrhnut sa na nich, ale teraz som bol vo veleni ja. Vsetci
cakali na moj povel. Granat musel mat zlu rozbusku, pretoze sa stale
nic nedialo. Pocul som ich tazky dych a mierne posuvanie noh odetych v
energozbrojach.
Po kovovej podlahe sa zrazu zacali sirit tazke kroky. Pocul som aj
tiche pradenie stareho motora a cvakanie, alebo skor rachotenie... take
"tc... tc... tc... tc... tc... tc..." a ten zvuk nevestil nic dobre.
Kazdym jeho krokom cvakanie silnelo. Bolo jasne, ze su to veterani.
Poslali jedneho napred, a ostatny ho kryli, od chrbta.
Teraz, teraz bol ten spravny cas. Nepytajte sa ma ako som to vedel,
jednohucho to muselo byt prave v tej chvili. "TERAZ!", pocul som sa ako
kricim. Vyskocil som z krytu a dvomi ranami som trafil prieskumnika, co
sa k nam blyzil s pistolou a akymsi motorovym mecom, co vzdialene
pripominal retazovu pilu, len nie na drevo, ale na maso a kosti.
Za usami mi hrmeli brokovnice, ktore trhali svojou palbou nepriatela na
kusy. Ked sa trafili do platov brnenia, tak sa broky len neskodne
odrazili, ale ked sa trafili do slabin medzi jednotlivymi platmi tak na
zem dopadali koncatiny, odtrhnute mracnom smrtonosnych brokov.
Jozo zaplnil chodbu plamenmi a stratil som masaker co sme sposobili tym
nanichodnikom, co si nezasluzili ani len dychat vzduch co bol vsade
naokolo. Posledne nabojnice z brokovnic dopadli na podlahu a ked sme
znova videli koniec chodby, nebolo v nej nic, nez hromada ohorenych
mrttvol a zbrani. Efektivnych zbranii, urcite este z dob temnoveku
technologie "Zoberte tie zbrane a opevnime to tu. Autokanon sa nam
zide. Hlavne ak by sa ich sem dostalo viac. Ozaj co ich drzi vonku?"
Ako odpoved zalialo prstupovu halu v ktorej ziarili len tie oci cervene
svetlo. Nie len svetlo, to bolo laserove delo. Delo take velke ako cela
ta hala. S prekvapenym vyrazom som sa otocil k vrchnej sestre a spytal
som sa: "Co to do pekla bolo a kto vlastne ste?" "Som vrchna sestra
Pandora a po smrti hlavneho zdravotnika som prebrala velenie nad
zdravotnym personalom. Na osetrovni by mal byt voxator, s ktorym s nami
moze velenie komunikovat." "Dobre... ale co malo znamenat hento?", a
ukazal som za seba palcom. "To je prosim laserove delo z titana triedy
Imperator,", odpovedala mi s usmevom, " ked neni Valhalla v bojovom
konflikte starame sa tu o pracovnikov co sa zrania pri montazi
podobnych. Tiez sa pod vasim mesteckom masovo vyrabaju sentinely podla
vzoru z Marsu."
Sestry sa potom vratili na osetrovnu a ja som dohliadol na stavbu
barikady a zobral som si s polkou muzov prvu hliadku. Barkusovu
autopistol som si zasunul za opasok a dake zasobniky co mal so sebou
som si hodil do brasne.
Ked senzory spozorovali v hale pohyb, sprazili ju cervenym plamenom
Cisarovho hnevu. Cely cas sa k nam nik nedostal. Po skonceni hliadky
som sa vratil na osetrovnu. Prvej sestry co som ju stretol, som sa
spytal, kde si mozem lahnut a ona ma nasmerovala do lozkoveho kridla v
tomto prekliatom labirinte. Izba vyzerala ako baraky a na jednej z
posteli lezal Britva, s plazmovou puskou opretou o nocny stolik. Lavu
ruku mal bionicku. Nebol to pekny pohlad, z poli clovek, z poli
bezcitny stroj. Vyzliekol som sa a lahol som si na druhu stranu
miestnosti s puskou v rukach. Kto mal vediet co ten kov co mal miesto
ruky bude robit ked je v bezvedomii?
Na to aby som k nemu lahol blyzsie som pocul az privela pribehov o obzivlej technologii, vrazdiacej ludi.
PRIHLÁS SA