Zavrel som vodu a presiel som si rukou po vykosenej hlave. Musim ist
muzom prikladom, ved som serzant. Som serzant, som serzant, som
serzant... Mam zodpovednost a tej sa musim drzat. Stlacil som cerveny
gombik pri kohutiku a teply vzduch z vetrakov po obvode sprchoveho kutu
ma vysusil.
Obliekol som si uniformu a nasadil baranicu. Pretiahol krcne svalstvo a
vysiel zo sprch. Za dverami stal porucik. Zas som nanho pozeral jak hus
na lietadlo. Teraz som si uz vsimol aj to, ze cierne vlasy nosil stale
ulizane pevne pri lebke a hustymi fuzami sa snazil zakryt pridlhy
predkus jeho chrupu. Postavil som sa do pozoru a zasalutoval som.
"Nieco som vam priniesol, ked som sem viedol nove posily.", zacal na
mna len tak z brucha. "Pane?", povedal som zaskocene. V rukach mal
bledomodru serpu, na ktorej bola polozena porucicka ciapka. "Pane?",
spytal som sa ci to mysli vazne. "Ano, ja som bol po bitke tam vonku
povyseny na plukovnika a momentalne som tu najvyssim veliacim
dostojnikom. Stratili sme az privela dostojnikov a plukovnik co ma
poveril tym prejavom na dvore ma za to uz vtedy povysil na kapitana.
Teraz mate pod sebou dvadsatpat ludi a tomu sa hovori zodpovednost.
rozumiete?" Polozil som ruku na ciapku a prehlasil som: "Prisaham, ze
ich budem viest ako vlastnych synov." "Dobre, chodte teda vystriedat
druhu catu." "Ano pane." Povedal som, pozrel mu do rozohnenych hnedych
oci a odisiel som.
Chlapci a chlapi ma uz cakali v lozkovej izbe, so zbranami v rukach,
len niektory si este robili na cizmach zamotky. Zobral som teda moju
catu a vybral sa smerom k barikade. Vojaci co tam boli pred nami s
vdacnymi usmevmi opustili svoje posty. Podavali sme si ukoristene
boltery a pokracovali v zoskrabovani nesvatych symbolov.
Bolo ticho a kanon z titana v pravidelnych intervaloch rozdaval hrejive
pozdravy. Obzeral som si v ruke jeden z tych bolterov. Bola to zbran
tazsia ako laser a chybala jej elegancia, ale predsa vzbudzovala
respekt svojou velkostou a palebnou silou.
Bola tu nuda a museli sme byt stale pripraveni na najhorsie. Pozeral
som co robia jednotlivy ludia. Vacsina sa modlila aby nas neprekvapili,
iny sa sparali v nosoch, dalsi si citali Povznasajucu prirucku, Britva
zas cumel na ten svoj zakrvaveny zdrap. Zrazu som si vsimol ako jeden z
vojakov vytahuje daky zlaty balicek. Otvori ho a zahodil alobal na zem
vo vnutri bol suchar a platok soleneho masa. Uvedomil som si, ze mam
hlad. Pomaly mi zacinalo aj skvrkat v bruchu. Podisiel som k vojakovi.
"S kade mas to jedlo?" "Ked nas prisli pobudit, tak rozdavali. Kazdy
dostal." No super, to som bol v sprche.
Vratil som sa ku krabici na ktorej som doteraz sedel a zas som pozeral
do chodby pred sebou. Zrazu mi niekto poklepal na plece. "Pane vidim,
ze ste hladny a ja som si dovolil zobrat vas pridel, ked ste tam
neboli.", za mnou stal mlady vojak co mohol mat asi okolo patnast a
podaval mi potravinovy balicek v zlatom alobale, s Imperialnou Orlicou
vytlacenou na zlatom podklade. "Nech ta Imperator pozehna!", zaradoval
som sa a prijal som ponukane jedlo. "Ako sa volas?" "Davis pane." "Pre
teba som Ivan...", dalej som mu uz noc nepovedal, lebo som mal plne
usta chlebu s platkom suseneho masa.
Ked clovek dvanast hodin neje, tak mu pripada vsetko ako lahodka.
PRIHLÁS SA