Sformoval som muzov do dvojstupu a zaujal som cestne miesto v cele
zastupu. Vedla mna stal Peter a smutne hladel na biele zavesy v strede
osetrovne, spoza ktorych sa ozyvali tiche vzlyky. Polozil som mu ruku
na rameno a spytal som sa: "Zvladnes to?" "Povinnosti a cest, su heslom
gardy a ja som gardista.", odpovedal mi a postavil sa do pozoru.
Pozeral do tmy pred sebou a ked sa z nej zacali ozyvat kroky urobil som
to iste. Pandora mala na sebe standardnu uniformu, v zenskom strihu a
na rameni mala previazanu satku s cervenym krizom. "No nieste vy ale
zlaty?", povedala s usklebkom a vyrazila vpred jednou z tmavych chodieb.
Nikto sa vsak ani nepohol, povzdychol som si a zacal: "Lava, pochodom
chod!" Pochodovali sme za nou a keby nemala ten zapalovac, tak ani
nevieme kam sa to rutime. Po dvadsiatich minutach chodze sme prisli k
vysokemu tocitemu schodisku.
Z hora k nam prenikalo priam nebeske svetlo. Stupali sme vysie a vysie,
na tvari som citil cerstvy zavan vzduchu. Bolo v nom citit aj kadidlo
co rozvoniavalo v katedrale. Ako sa nase kroky rozliehali po schodisku,
zacul som medzi nimi cvakanie. To nebolo len take hocijake cvakanie, to
bolo odistovanie zbrani. Ruka mi sklzla k pistoli co mi visela cez
plece. Pandora si vsak vykracovala bezstarostne dalej.
Vystupila az hore a nic len sme sa vsetci citili hned uvolnenejsi. Tam
hore najmenej sto metrov nad nasimi hlavami bola goticka kostra.
Rozetova klemba z ktorej pocas bombardovania vypadla vypln sa stale
majestatne tycila nad nami. Vokol nas sa pohybovali prislusnicky radu
Krvavej Ruze. Ich krvavo cervene brnenia boli cele od prachu a cierna
latka co sluzila ako vypln medzier mala na sebe stale kusy omietky zo
zbombardovanej katedraly.
Ako uvideli, ze sme gardisti a zopar zdravotnych sestier zaistili svoje
vylestene a olejmi premazane boltery. Sklopili hlavne a pristupili k
Pandore. Sestra co prisla k Pandore ako prva prekvapene nadvihla obocie
a z jej panenskych ust vysiel vysoky sopranovy hlas: "Vy ste
porucicka?" Pandora len ukazala palcom na mna.
Vsetko to boli panny a nikdy nemali v plane odlozit svoje energeticke
zbroje. Pocul som chyry o tom, ze jedna z nich sa vraj vyspala s dakym
chlapom a potom ju zbicovali, vytrhali jej nechty, vypalili oci a
zapojili do kajucnickeho stoja. Jej nahe telo v nom potom viselo a
bezmyslienkovo sa hnalo v tom vrazdiacom stroji s dvoma kotucovymi
pilami s plamenometmi miesto ruk za kazdym kacirom ktoreho dokazala
vycitit.
Nahanali mi este vacsi strach ako vyznavaci temnych bohov a ich
posluhovaci tam vonku. Preglgol som a radsej som im hladel priamo do
oci. "Porucik?", spytala sa, najskor to bola sestra predstavena,
pretoze na brneni mala vela zlatych ozdob, ake som na inych z tychto
"svatic" nevidel. "Ako vam posluzim sestra predstavena?", povedal som a
uklonil som sa, viac instinktivne ako vdaka vychove. Nemal som
bohvieake vychovanie ale pred zenou z ktorej ide strach a respekt by sa
uklonil hadam kazdy.
Zmerala si ma sivymi ocami, ktore boli take suche ako knihy v ktorych
sa cely zivot prehrabavala. Vyzerala byt chora. Ale to bol kazdy este
dobry mesiac pred invaziou. Ale na nej sa choroba prejavovala obzvlast
vyrazne. "Ste porucik Ivan Gareskin?" "Som." "Tak potom su vsetky
prislusnicky Adeptes Sororitas, rovnako ako aj gardisti co nasli v
nasom chrame utocisko pod vasim velenim.", tento krat sa uklonila ona
mne. Nikdy by som nebol povedal, ze budem mat tu cest velit
prislusnickam svateho radu Imperatora. Chvilu som tam stal a vstrebaval
novu informaciu.
"A aka je situacia?", vykoktal som zo seba, pri com som uplne zabudol
na to, ze mam na hlave capicu a prehrabol som si vlasy. Ciapka mi padla
z hlavy. Nebyt Davisa co ju zachytil tak by som sa musel sestre
predstavenej otocit chrbtom a po tom som zrovna netuzil. Davis mi
ciapku bez slova podal a ja som si ju nasadil spat na mastne vlasy.
"Situacia je taka, ze sme tu zabarikadovany a nevieme co je tam vonku.
Dostalo sa vam velkej pocty a ja dufam, ze to co sa stalo bolo z
rozrusenia a nie vasej hluposti.", sestra predstavena musela narazat na
incident s capicou. Nieco v mojej hlave mi nasepkavalo, ze v tejto
zmene velenia ma prsty inqizitor co ma tam dole vypocuval. Na chvilu ma
napadlo, ze mi to hovori sam inqizitor, ale radsej som tu myslienku
rychlo zahnal a sustredil sa na moje okolie.
V portalovom vstupe sa tycila hromada suti a zopar ostrelovacov.
Vyliezol som k jednemu z nich a spytal sa ma situaciu. Jeho odpoved
znela nejako takto: "Ty sviniari si tam rozlozili piknikovy stolik z
kamenov a zvolali ludi. Ty co odmietali bol priviazany k noham stola.
Vsetci si potom vyrezali take tri diery do hrude... fuj. Nemozeme po
nich ani vystrelit, lebo by sa po nas rozbehli, nevedia, ze sme to
prezili. Ale konecne ste tu a mozeme zautocit. Konecne prevrtam hlavu
tomu svinarovi co dovliekol na oltar to dievca."
Viac som nepotreboval pocut. Kusky skladacky zacali do seba zapadat.
Zradcom sa podarilo presne to coho sa inqizitor obaval. Chystali sa
vypustit demona tak ako plukovnik predpovedal a ja som ho mal zabit tak
ako Britva predpokladal.
Tam vonku nas cakali zmutovany marinaci, sfanatizovany dav civilov a
kto vie co este. Budeme musiet odstrelit sutiny a zobrat ich utokom z
prekvapenia.
Zisiel som dole a daval som dohromady veliaci tym. Ja, Davis, ktory si
vymienal prve zazitky z boja s vojakmi co trcali pocely cas tu v
ruinach katedraly, Hrdina ktory sa obdalec sparal v nose, Pandora ktora
sa vrhla do osetrovania zraneni muzov a zien co to potrebovali ako sol.
Ale kde je zase ten prekliaty Peter?
PRIHLÁS SA