30... 29... Moje vnutorne odpocitavanie bolo prerusene vykrikmi z vonku: "Nurgle! Nurgle! Nurgle! Nurgle!..." Skandovanie sa stale stupnovalo.

Vojaci sa zacinali obzerat, co bolo neklamnym znakom ich obav. Britva a aj mnohy dalsi, si zlozili ruky do znaku orlice na hrudi a modlili sa. Ja som nemohol stratit hlavu... Museli byt pripraveny, tak som spontanne zvolal: "Pripravit!" Akoby same ludom naskakali zbrane do ruk a ozvalo sa jedno znasobene cvaknutie poistiek.

Stena pred nami explodovala a nas zavalil prach. Zapol som mec, ktory v okamihu zachvatili plamene a dal som s nim povel k utoku. Nic som nepocul, bol som este stale ohluseny vybuchom. Krical som, tak ako kazdy navokol. Vbehli sme do mracna prachu a naslepo palili pred nas.

Ked sme vybehli z prachu, nase zbrane nastavene na plnu automatiku decimovali dav pred nami. Co rana, to padol dalsi z rebelov, len marinaci v brneniach padali az po viacerych zasahoch, alebo sa im strely len neskodne odrazili od brneni.

Namestie ich bolo plne. Ludia, chaosacky marinaci a vsetko mozne. Ulice a namestie boli upne znicene bombardovanim. V krateroch sa ich mohli skryvat cele skupiny. Skupinka vojakov po nasej lavici sa rozbehla vpred. Ako ale vbehli medzi mrtoly... Dake male tvory na nich naskakali a roztrhali ich.

Boli to to ty Nurglini o ktorych hovoril inqizitor? To nebolo podstatne... "Plamenomety!"... ozval sa zborovy hlas sestier. Moc sme ich vsak nemali, tak sme zacali strielat do tiel aj z nasich zbrani.

Ziadny velkolepy utok zblizka sa nekonal. Museli sme strielat nasich priatelov a susedov a akoby to nestacilo, este sa aj z mnohych liahli tie male potvory.

Zrazu sa z bocnej ulicky vyrutili sentinely. A dva z nich mali namontovane plamenomety. Zasmial som sa ako sialenec a zjapal som: "Vpred, pobite ich v mene Imperatora! Vpred, v mene Valhally! Vpred, za vecnou slavou!"

Bezali sme bok po boku... Pred nami nam tie dva sentinely cistili cestu od tych malych zlot a nasa vlajka viala vysoko. Cez prach a spinu boja som si az teraz vsimol to bizardne podium. Bolo vystlane mrtvolami. A bolo nasim cielom.

"Pozor!", zakricala na mna Pandora a ja som sa instinktivne prikrcil. Na mieste kde som mal mat hlavu odzneli dva vystrely z brokovnice na skupinku rebelov co sa po nas rozbehla. Dvoch z nich vystrely rozmetali po okoli. Rozbehli sme sa proti nim. Britvov a Hrdinov bajonet sa zabodli do srdc prvych co im prisli pod ranu. Davis jednemu roztriestil uderom vlajky hlavu a Pandora jedneho schladila uderom parby jej upilovanej brokovnice. Na mna tam zostali dvaja. Jedneho som mecom pretal skrz na skrz, slo to ako horucim nozom cez maslo. A druhemu moja bolterova pistol premenila hlavu na kasu zlozenu z mozgu a ulomkov lebky.

Na druhej strane namestia sa ozval dopad delostreleckeho granatu a zosunula sa tam jedna z budov. Na mieste kde predtym stala stena bol teraz obrovsky, zmutovany stroj. Cely hnijuci a obrasteny mrtvolnymi vyhonkami. Jeho trup pripominal dreadnoughta ale mal styri nohy a dve klepeta. Akoby to nestacilo, v hrudi mal kanon, s ktorym najskor prave zrutil budovu. Okolo trupu sa jezil zbranami.

Zacal palit na vsetky strany a najroznejsie zbrane ktorych povod a ucinok som nehodlal zistovat, zacali decimovat nase rady. Davisovi padla sanka a hodil sa do nablizsieho krateru. Nevahal som a skocil som za nim.