Nechali sme druhu skupinu a hromadu Eldarov daleko za nami. Baterky na nasich puskach nam osvetlovali opustene priestranstva lode. Bola tu zima a ticho. Take to ticho ako ked vam pri hlave vybuchne granat a vy potom nic nepocujete. Zima tu bola vlhka a zo stropu neraz nieco kvapkalo. Mrezovane podlahy sa tiahli do dialky a my sme sledovali rozpalenu ruru, v ktorej mala tiect plazma. Pomaly sme postupovali. Snazili sme sa postupovat najtichsie ako sa da. Csansky siel ako prvy, za nim ja a za mnou vsetci ostatny.

Jedinym zvukom co nas doprevadzal boli nase kroky a nas dych. Para nam stupala od ust a nosov ako z dracieho hrdla a rozrazala sa az na vyhriatom strope, ktory bol dobre tri stopy nad nasimi hlavami. V nosnych dutinach sa mi uz usadil pach olejov a pusneho prachu z autopusiek a plamenometov, ktore nam osvetlovali cestu, zakazdym len par krokov pred nami.

Prichadzali sme cez jednu z mnohych zakrut zloziteho bludiska chodieb, ked Csansky skamenej so svetlom upierajucim sa za zakrutu. Dobehol som ho a uvidel som akesi humanoidne postavy pribite na steny dlhymi sipkami, ktore vyzerali velmi organicky. Aj tu bola vsade zaschnuta krv. Brnenia dizajnom pripominali ten zvlastny vysadkovy cln v hangari. tuhol som a premyslal co sprvait.

Zrazu ma chytil niekto za plece. Instinktivne som sa strhol chytil ho za ruku. Uz som ho siel strhnut k zemi a zasadit mu koleno do hrudi, ked som si uvedomil, ze je to Davis a chce mi povedat co hlasi velenie.

Pozeral na striedavo na mna a na svoju ruku. Pustil som ho a dal som mu rukami najavo, ze som nevedel, ze ide o neho. Kyvol hlavou a dalej nacuval hlaseniu. Po chvili vlozil sluchatko spat do voxatoru a pozrel sa na mna: "No, vraj nevedia co robia Tauovia tak blizsko Valhallanskeho vesmirneho priestoru, ale ten cln sa sem musel dostat z dakej lode. Najpravdepodobnejsie to bude pasca a..." Ked otocil hlavu a uvidel mrtvoly pribite na stenu sposobom aky by sa zjavil asi iba v poriadnej nocnej more, tak mu zrazu zabehlo. Rychlo odtrhol pohlad a potichu mi povedal: "Ivo, ved to su presne take obleky ake mali podla velenia mat na sebe ty Tauovia.", pritom na nich ukazoval prstom v ociach sa mu zracil strach.

Tichym hvizdom som upozornil vsetkych na mna a siel som im vysvetlit plan ktory mi iba blysol hlavou. Nebol nic moc, ale bol lepsi ako nic. "Dobre teda, pocuvajte.", hovoril som potichu, skoro az septom. "Tamto na stene to vyzera ako vysledok dakej prestrelky s nepriatelom o ktorom nic nevieme. Nabehneme tam, zaistime smer z ktoreho prichadzala ta palba. Pandora sa pozrie na tie rany, aby sme vedeli s cim mame tu cest a Davis nahlasi vsetko co tam najdeme. Nebudeme sa hrat na hrdinov, jasne?" Tiche suhlasne brucanie mi bolo odpovedou na moj plan. Neznelo nadsene, ale aj tak by nik nic lepsie nevymyslel. Hlavne bolo, ze ani Britva nemal vyhrady, tak sme mohli pokracovat.

Pomaly sme sa plyzili so stenou za chrbtom po oboch stranach chodby. Ja som cakal pri rohu, pokym sa na druhej strane dostanu do pozicie. Ked mi Britva kyvol, ze vidi polku chodby za zakrutou a je cista, z hlboka som sa nadychol aby som skludnil nervy, ktore mi triasli puskou a nakukol som za roh. Na konci druhej chodby sa svietilo a nik tam nebol. "Vzduch je cisty.", povedla som a mavol rukou, nech sa vsetci uvolnia.

Pozrel som sa na zmasakrovane tela pribite na stenu. Xenovia zabity xenoskymi zbranami. Ihly, alebo jako by som to nazval, co v nich boli zabodnute sa leskli a boli take hladke, akoby ich niekto odlial zo skla. Boli svojim sposobom krasne na pohlad. Co sa stane ked sa ich dotknem? Uz som natahoval ruku, ked ma zastavil hlas za mojim chrbtom: "Nedotykaj sa ich Mon-kheith." Ten hlas bol neludsky jemny a akoby mi znel viac v hlave ako v usiach. Hned po nom som pocul zdvihanie zbrani a dotyky prstov s kohutikmi.