Vytrhol som mec z dalsieho z ciernych pesiakov. Moj kon sa vzoprel ale ja som mu zaprel ostrohy do slabin a vyrazil som vpred. Za mnou sa zosikovali dalsi styria biely rytieri. Nase kone preskocili ich prvu liniu a zadupali ich strelcov do zeme. Nase zbrane znovu okusili krv. Moje srdce busilo a ja som bol ako pes utrhnuty z retaze. Krv mi vrela v zilach a cepel z bieleho mramoru uz davno nebola biela.

Ako odnikial nas zasypali sipy s ciernymi perami na koncoch. Moj kon a ostatny biely jazdci boli zrazeny palbou rovno na mna. Napol som vsetky svaly a odkopol som mrtvych z mojej cesty. Znovu som stal na nohach, jeden cerveny v radach ciernych. Prerazal som sa cez bezmennych a beztvarych uboziakov pomaly vpred. Necitil som unavu, necitil som strach, bolo mi to jedno co sa stane. Dalsia hlava pod ciernou zbrojou, uz necitim ine ako pot a krv, neni cesty spet. Musim splnit ulohu.

Vrazil som mec do dalsej hrude ktora si ani neuvedomovala moju pritomnost. Odkopol som toho chlapa z mojho meca a zistil som, ze moju cestu lemuju mrtvoly masy co som nechal za sebou, ale hlavne, ze uz predomnou nik nestoji. Bojove pole bolo teraz za mnou a predomnou lezal moj osud. Uz niesom iba bielym jazdcom... Mam ciel a ten musim splnit, sice mi ho dal Biely Kral, ale je to to jedine co mozem spravit.

Musim zabit Cierneho Krala, aby som sa potom mohol zaclenit do zastupu pytacov jeho dcery. Caka ma dlha cesta. Jedine co po mne zostavalo boli mrtvoly ciernych bojovnikov a krvave stopy mojich noh. Mec uz niesol znacne nasledky opotrebovania a hrozilo, ze sa moze zlomit.

Zacinal som byt hladny, v tom sa predomnou vynorila spoza obzoru veza. Cierna veza hradu v ktorom sidli Cierny Kral...

Hladny ako vlk a na pokraji sil som sa dotackal k hradbam. Stit a brnenie som zahodil uz davno. Hradby boli prazdne, brana otvorena a mesto duchov bolo take opustene, ze ani zbludili duch by on nezakopol.

Rovnako bol na tom aj hrad. Vsetko opustene. Uz davno museli mat novu pevnost. Skoda mohol som byt Kralom. Nevadi, tak sa dnes aspon vyspim ako kral. V kuchyni som sice nasiel iba suchy chlieb, ale bol lepsi ako nic. Lahol som si do kralovskej loze a zaspal som s mecom v ruke.

Spal som hlbokym spankom, ked ma nieco prebudilo... Nacuval som a zacul som zensky hlas...

"Ked mesiac bludi po nebi,
ja cakam mojho krala v zahrobi."

Ten hlas akoby vychadzal zo steny, mec som zvieral pevne, ale mraz mi behal po chrbte...

"Jedine v ciernom hrade,
moze tvoja krasa vyniknut viac nez vsade,
tak odhod svoje biele saty
a odhal svoje nezne vnady."

Teraz to slo z druhej strany... Kde som sa to len dostal... Vstal som a oprel som sa chrbtom o studeny mur z cierneho kamena...

Hlasov stale pribudalo a bolo ich cim dalej tym viac, najroznejsie milenecke verse sa mi hromadili v usiach a ja uz som nevedel co skor spravit, ked...

V jednom z okien sa objavila ruka. Bola cela bleda a rozlamana. Za nou sa vtiahla dnu zenska postava a dalsia a dalsia, to iste aj v druhom okne. Oci som mal rozsirene jak puk.

Predomnou stala cela armada Bielych Kralovien, kazda so smrtelnymi ranami na ich priehladnych telach. Boli to duchovia... "Co, co, odomna chcete?" Vykoktal som zo seba.

Vsetky zacali hovorit naraz posledne verse co poculi pred ich smrtou v naruci Bieleho Krala.

"Ty, zoberies, svoju, armadu, duchov, a, pojdes, zabit, Bieleho, Krala."
"Moju armadu?"
"Ano."
"Ale ja nemam armadu."
"Ale, mas, armadu, mileneckej, pevnosti."

Ich koncatiny sa zacali menit na prach, aby sa potom znova mohli zhmotnit ako vrazebne cepele nasiaknute pomstou a cistou nenavistou.

Tak predsa budem kralom.