V starej zapluvanej krcme sedela skupinka chlapov vo farebnych satoch, za opaskami im viseli kordy a ich hlasna zabava sa niesla po celej krcme. Prave si objednavali tretiu rundu, ked sa zrazu z kuta krcmy ozvalo rozbijanie skla. To som po nich hodil nedopity pohar vina. Boli taky uchvateny samymi sebou, ze to ani nebrali na vedomie. Na stvol pred sebou som polozil peniaze co mi zacengali vo vrecku ako som vstaval od stola. Dako som sa vypotacal zo senku a krizom po ulici som sa vybral nevedno kam.

Nemal som ziadny ciel. Chcel som niekam prec. Uz tyzdne takto utekam. Zrkadlo a vodu som nevidel ani nepamatam. Vzdy sa spijem a ked sa niekde prebudim spijem sa zas. Len mi uz zacinaju dochadzat peniaze. Stal sa zo mna potulny duch co bludi po svete.

V mojom prijemne rozmazanom zornom poli sa tycila veza. Podla neomietnutych murov som usudil, ze to bude kostol. Niekedy som tam chodieval, dokonca pravidelne, ale to uz bola minulost. Oproti mne kracala daka postava vo vrecovine. Pomaly som sa k nej kymacal. Dnes som sa opil azda menej... Alebo som si tie pady nepamatal? Aj tak je to jedno.

"Heeeeeej, dobra dusa!" Pozdravil som tien. "Pozehnanu noc aj den vam prajem.", znela jeho odpoved. "Pome na pivo!", nadhodil som. "Dnes bol tazky den... Podme teda. V pivnici mam omsove, podte." Marilo sa mi, ze zle pocujem, ale predsa. S fararom sme pili celu noc pod kostolom.

Moc som si z toho nepamatal, ale rano som sa citil o par kilo lahsi. Celu noc som mu rozpraval o vsetkom co som zazil, o cti, o tom co pre mna kedysi znamenala... O tom, ze sa kazdy den spijem jak idiot... O tom, ako som... Aaaa moja hlava... O tom, ako som zatratil vlastnu vieru a s nou aj sam seba... Dal mi potom rozhresenie... To bola asi najuprimnejsia spoved v mojom zivote.

Pomaly som sa zberal. Jazdecke nohavice legie boli cele od vina co sa nam rozlialo... Na flasi od neho co bola este na stole mal spiaci farar polozenu hlavu. Uz som bol pri dverach, ked som zastal a zakrical za seba: "Pan Boh zaplat!"

Pomaly som prechadzal ulicou a dival sa pod nohy aby som sa nepotkol. Vonku svietilo slnko a prijemne ma hrialo. Moje mastne vlasy sa lepili potom. Prehrabol som si ich rukou a ony zostali stat. Tak to mam rad, vidim pred seba a nic mi netieni.

Ludia co vysli na rano do ulic sa mi uhynali z cesty. Smrdel som minimalne od potu a vina. Bolo mi to vysostne jedno. Odkedy ma ta kurva nechala bolo mi vsetko jedno. Pridal som sa do armady a bol som jeden z mala co prezili ten masaker... Potom som zacal aj pit... Potom ma z armady vyhodili... Alebo som utiekol? Ale ved ono je to jedno. Este aj ten kon co som ho vtedy ukradol mi skapal...

Hodiny na vezi kostola zacali odbijat dvanast. Bolest sa mi v hlave este vacmi priblizila. Zakril som si usi. Nemohol som to vydrzat. Krical som a padol do kolien. Nik sa na mna nepozrel. Vsetci ma ignorovali a hrnuli sa dakam k radnici. Akoby ma dunive zvonenie nemucilo uz dost, este aj ludia cosi vykrikovali. Znelo to ako zavijanie zo samotneho pekla.

Zrazu vsetko stichlo. S namahou som sa postavil na moje roztrasene nohy. Striasol som sa ako pes ked vyjde z vody. Nechal som zastup za svojim chrbtom. Posledne co som potreboval bolo aby si ma este niekto vsimol.

Kracal som lesom a stara uniforma ma chranila pred nocnym chladom. Mesiac svietil a ja som za cely den vystriezvel. Pomaly sa mi vracali spomienky. Spomiekny koli ktorym som sa snazil najst co najrychlejsie daku krcmu.

Z dialky do ktorej som smeroval sa ku mne sirilo brnkanie. Take to brnkanie na struny citary co mi brnkalo na nervy. Bola to vesela melodia. Presne podla mody. Mracil som sa viac na seba, ako na ten prekliaty zvuk. Za zakrutou som spozoroval ohen. Niekto tu taboril. Banditi to nebudu, ty bi si takto nevybrnkavali.

Stal som tam a videl tu skupinku co sa vcera v noci tak hlasno bavila. Zlc vo mne vrela a moja chora mysel sa rozhodla si to ist s nimi vybavit.

V mojich predstavach som sa citil ako daky demon co ich po jednom roztrha. Bolo mi jedno, ze som bol neozbrojeny. Tieto sialene predstavy mi najskor zachranili v tu noc zivot. Iba som si pre seba daco drmolil a presiel popri nich a ani som sa na nich nepozrel.

V dialke sa uz rozvidnovalo a ja som iba kludne kracal dalej. Za usvitu som dosiel na kraj dalsej dediny. Vyzerala chudobne a pusto. Aspon sa lacnejsie spijem. Vydal som sa teda hladat miesto kde mi naleju.

Vsetky domy vyzerali rovnako, iba stare drevo a okna na ktorych bola natiahnuta koza. V strede dediny vsak bolo nieco murovane. Nad dverami tohto velkeho domu bol obrazok vinica a dakych dievcat. To bude urcite krcma. Chytil som sa hrdzavej klucky a stisol som ju. Dvere sa zacali s vrzganim otvarat a ja som mohol vojst dnu.

Vo vnutri bola zima. Za pultom stala stara zena obohnana sadlom. "Dobry, nalejte mi!" Zenska sa ani nepohla. "Hej ocujes?" Zase nic. "No dobre, tak ja si nalejem aj sam." Obysiel som pult ale vsetko vino bolo na polici za nou. "S dovolenim?... Hej ty skapa ak sa mi neuhnes, tak... ta posuniem!" Bol som nervozny. Co som vari niekedy nezaplatil? Nie tak co ma za problem?

Drgol som do nej rukami. Bola sta z kovu, alebo co? Dobre, musi to ist aj inak. Obysiel som znova pult a zobral si vino z police. Sadol som si do rohu krcmy a opojil sa trpkym mokom.

Posledna flasa sa mi odlepila od pier a s buchnutim dopadla na stvol pred mojimi ocami. Prisiel som k pultu, pozrel sa tej strige do oci a povedal: "Neplatim!" Ona zase nic... Tak som sa zachechtal a vysiel von.

Kymacal som sa medzi drevennymi domami. Zrazu som zacul klus koni. Pokym su to vojaci legie, tak mam problem... Co spravit?.... Co spravit... Riesenie sa naskytlo viacmenej samo... Ako som sa v panike plachtil po mokrej ulici, nohy ma sklamali a ja som zostal lezat v kaluzi blata...

Rano som precitol na mieste ktore iba vzdialene pripominalo pracu ludkych ruk... V hlave mi hucalo a v bruchu od hladu skucalo. Nadomnou vyseli kamenne oblaky a navokol boli dake prazvlastne stlpy... Musim menej pit...

Musim najst nieco na zjedenie, lebo umrem od hladu... Najlepsie daky tekuty chlieb... Predomnou sa zablyslo a zo svetelnej gule vystupili dve postavy... Vazne by som mal menej pit... Pohlad som mal stale rozmazany a tak som ani poriadne nevidel ako vyzeraju...

"Hej clovece!" "To... To akoze ja?" "Ano, aky je rok?" "Poprave... ehm... Po pravde, strasne na hovno..." "Co chces aby si nam to povedal?" "Najlepsie tekuty chleba..." Ty ludkovia si daly hlavy do kopy a o nieco sa radili. "Pivo nemame, ale chlieb by sa nasiel." "To je jedno, hlavne... nie... hlavne... nech je tekuty." Pozreli na seba a len tak odnikial mi podali chleba. "Dikes... lidze..." Zobral som chleba a vdacne sa don zakusol. Bol dokonca este teply... "A aky je to rok?" "Sak som uz povedal, ze na hovno..." "Ale kolky v poradi? Ako to pisu do matriky?" "Co!? Co je je to matrika?" "No super..."

Toho vecera som si nieco uvedomil... Nesmiem pit... Musim toho nechat, lebo skoncim jak henty dvaja co nedokazu pochopit, ze veci su na hovno a hlavne, ze si nemaju vymyslat slova... Matrika... pf!

A to bol prvy zapis do mojho dennicka co som si zalozil, aby som celil chlastu leta 1574...