Ked vietor fuka z dialav strasnych,
nase kroky vedu po cestach prasnych.
A clovek co je sam, zostava vo vecnej otazke,
preco prahneme jak posadnuty po laske?

Derieme sa zivotom ako cez pupenec ruza.
Idu si po krku a po tom istom tuzia.
Oba chcu len kusok slnka,
ale k nemu nesie ich bud skrtiaca alebo pichliacova stonka.

Ich kvety su oba biele
a vonaju a vyzeraju skvele.
Na prvy pohlad vyzeraju, ze sa k sebe tulia,
ale ich osud je rovnako tragicky ako mali Romeo a Julia.

A my kracame podobnou cestou prachu,
nesieme kazdy svojich hriechov tarchu.
Potom zrazu pride zmena a dve cesty sa spoja.
Snazia sa byt stale spolu, ako kolesa spravne stvoreneho stroja.

Kazdy sme putnikom vo vnutri stroja.
Hladame oazy a svetlo pre tych co sa boja.
Pomahame cudzincom a utekame z boja.
Dufame, ze pod mesacnym nebom na posepnu, ze o nas stoja.