Na sebe som ucitil Karminin pohlad. Z vrecka nepriestrelneho kabatu som vytiahol cigaru. "Co je? Este si nevidela cloveka?" Vlozil som si cigaru medzi zuby a prilozil hlaven pusky k vzdialenemu koncu cigary. Karmina sa nadychla a povedala: "Nie to je nieco ine. Citim tu warp, ale pritom sme do neho nevstupili. Je tu pritomny a pritom vasa technologia umoznuje vstup don jedine pomocou motorov." "No je tam toho... No co sa asi mohlo stat? Nebodaj sme na opustenej lodi a ani Cisarove trenky netusia co tam ty genolupicsky blbci robili. Cim skorej ich odtial dostaneme tym lepsie."
"Mas pravdu. Povedz svojim ludom aby sme pokracovali."

Karmina sa vybrala do dalsej z temnych chodieb a ja aj ostatny sme sa pobrali za nou. Vsetci mlcali. Nieco tu neklapalo. Ale tichy sepot v mojej hlave mi radil aby som len pokracoval. V mysli sa mi miesili myslienky na masaker a na orgie s tymi najnemoznejsimi sposobmi telesneho potesenia. "Jedine za tvoju sluzbu dostanes to co chces. Teplo tela, silu temnoty a strachu, ale hlavne pomstu na mieste kde tvoji nepriatelia cakaju na prikaz od ich boha smrti..."

Mykol som hlavou aby som zahnal to co sa neodvratitelne blizilo. Ruky sa mi potili a dychal som stazka. Ledva som kladol jednu nohu pred druhu. Nakoniec som to uz ani nezvladol. Tazky zivicovy zapach cigary ma dusil. Zastal som a rozkaslal som sa. Husty dym som citil uplne vsade. Stracal som podu pod nohami. Zrazu ma zadrzala tvrda ruka.

Moje spravanie som nekontroloval. Bol som ako sfetovany, ale to to bolo nieco ine. Citil som ako sa mi zilami rozlieva hlad. Eldarka ma drzala a nieco sa ma pytala. Zrazu iba vylakane cuvla. Neludsky rychlo som sa k nej priblizil. Nestihla spravit ani poriadny pohyb. V mojom rozmazanom videni sa mihla moja ruka a zovrela jej labuti krk pod tym jej brnenim. Moje prsty sa jej zabarali hlboko do krku, pokym sa mi v druhej ruke objavil noz. V priezoroch jej helmy sa rozjasnilo biele svetlo. Jedine mihnutie ruky a jej bledocervena krv ma celeho ostriekala. Citil som ako jej zivot unika medzi moje prsty.

"Aaaano, presne toto som chcel vidiet." Ozval sa sepot v mojej mysli. "Teraz zabi toho chlapca s vysielackou, ale predtym zober ten nahrdelnik." Uvolnil som moje krvave stisknutie a strhol som jej nahrdelnik z krku. Tie fialovo ziariace kamene boli teple. Bol som hypnotizovany ich ziarou. "Na co cumis? Znic ich!"

Bez najmensieho rozmyslu som hodil nahrdelnik na zem a dupol po nom. Bol to ako blesk z jasneho neba. Biele svetlo plne hviezd sa rozletelo po celej chodbe. Akoby boli od mna vsetci strasne daleko. Ich hlasy zneli ku mne z velkej dialky. Kricali ci som posadnuty, alebo aspon nieco v tom vyzname. Uz som ich ani nevidel.

Vzduchom preletela sprska bahna a dopadla na utociacu masu Ciernych Templarov. "Bez lutosti! Bez sucitu! Bez strachu!" Zahrmeli ich hlasy ako jeden este zosilene systemami bojovych zbroji. V nepriatelskom zakope plnom odpadlickych gardistov sa rady pohli k sebe a zacali sa odistovat lahke zbrane. Vsetko som to videl cez tu zvlastnu hmlovinu co ma obklopila. Otocil som sa a jeden z marinakov ma schmatol do svojho kovoveho objatia. Jednu mi vrazil a ja som prepadol cez zavoj z hviezdnej hmly.

Z ust mi kvapkala husta krv na obsydianovu podlahu. Rozkaslal som sa a na zem dopadl par mojich rozlamanych zubov. Zdvihol som pohlad a bol som na velmi zvlastnom mieste. Dlhe prazdne police sa tiahli do dialky stracajucej sa v sedej hmle. Za mojim chrbtom som zacul zavijanie rotomeca. Srdce mi busilo ako o zivot. Oci na marinakovej ciernej helme svietili na cerveno. "Smrt zradcom!" Zahucal a mihol svojim mecom rovno po mojej hlave. Mal som byt mrtvy, ale miesto toho sa mi po hlave prehnal iba studeny vanok a marinak aj s celou hviezdnou hmlovinou sa rozplynul.

Do mojich pluc sa dostaval studeny vzduch a hlasy v mojej hlave utichli. Uvedomil som si, ze som spadol na zem. Postavil som sa a na obe strany do ktorych som sa mohol vybrat to vyzeralo rovnako. Tak som si jednu vybral. Iba som siel. Sediet tam nevyzeralo zrovna najlepsie.

V srdci ktore som ani necitil byt som zrazu ucitil napatie. Taky tlak co by vas aj zlomil keby ste ho nechali. V usiach sa mi ozvalo akesi bzucanie. V hmle sa objavilo zelene svetlo. Nie normalne zelene, ale chorobne zelene, vyzeralo ako samotna podstata zloby. Ako mohol nieko celit so zdravym rozumom celit dacomu takemuto? Ale na druhu stranu, bol knieza Slaanesh dostatocne mocnym na to aby sa postavil aj samotnemu Cisarovi.

Ako som sa pomaly priblizoval rozoznal som v hmle tie svetla dve. Ziarili tam ako absolutne dva body zloby. Bolo to ako znova pozriet do oci Marcusovi. Ale tento raz ine. Tu neslo o sluzbu nikomu. Teraz ho tam cakala samotna smrt, nie iba jej sluzobnik. Priblizoval som sa, ruka mi zisla k puske a mieril som rovno medzi tie oci. Uz som mohol rozoznat aj obrysy. Slo o daku prastaru sochu humanoidnej kostry. Bola cela z kovu. Akoby tu strazila. Cakala na nieco. Dlhe spicate prsty a exoskelet pripominajuci ludsku kostru. Pretiahnuta lebka a akasi zbran pripominajuca tyc leziaca pri nohach.

Runovana tyc s mecmi po bokoch ma lakala svojou silou. Za mojim chrbtom zavial vietor. Na tomto mrtvom miete prave zavial vietor. Niekto musel za mnou stat. Bleskovo som sa ohnal puskou za seba. Stalo tam jedenast vysokych postav.

Ich tela boli zahalene jedine tou hviezdistou hmlou ktora ma zahalila pri rozbiti toho prekliateho nahrdelniku. Boli to vysoke postavy. Pozerali na mna ako na odpad. Ich priesvitne tela sa zrazu rozostupili. Ako sa pohli uvidel som v nich smrtelne zranenia. Roztrhane hrude, prestrelene srdcia a aj jednu dieru co sa skryvala pod hustymi bledomodrymi vlasmi. Stali po mojich stranach po piatich a jedenasta postava patrila zene.

Jej hlava visela mierne nakrivo a pod bradou sa jej crtala stale krvacajuca hlboka rezna rana. Na peknej tvari mala usmev. Dlhe vlasy za dlhymi eldarimi usami. Pozerala priamo na mna a podala mi ruku. Moj pohlad a hlaven pusky preskakovali z jedneho eldara na druheho.

Karmina zrazu prehovorila: "Co je clovece? Bojis sa buducnosti? Uz nechces nase duse pre Slaanesha?" Po cele mi stekal studeny pot, citil som sa ako v nocnej more. Jej hlas bol ako ladovy cencul do zatylku. Ked videla, ze vaham, znova mykla rukou a cakala.

Pomaly som zlozil zbran a natiahol k nej ruku. Vyvalil som oci, ked som uvidel moju ruku, tak ako vyzerala teraz. Do prstov mi tepny pulzovali ciernu krv. Chvilu som nevedel chytit dych, ked v tom ma zalial pocit zimy. Bola to zima vznikajuca vo vnutri kosti a vyrazajuca vsetkymi smermi. Citil som sa akoby mi vsetky moje organy niekto neviditelnymi rukami vybral a znovu dal dohromady. Zavrel som oci a v ruke som ucitil chladnu Karmininu ruku. Bola hmotna a pritom iba ako vzduch. Uz nebola tak uplne z tohto sveta.

Stal som na zdanlivo prazdnom mieste. Nebolo tam nic. Bolo to nepopisatelne. Potom sa tam objavila neviditelna podlaha. Karmina sa zjavila za mnou. "On ich od teba chce, moju uz mas, dostan ostatnych a budes znova tam kde si prestal zit svoj odporny zivot." "Preco by som ich mal ist ulovit? Co som daky demon polujuci na duse?" "Nie si nieco horsie, vasa rasa takych ako si ty oznacuju ako tu najhorsiu zgerbu." "Ja som verny jedine Imperiu a jeho vazalom." "Nehovor mi, ze si taky hlupi."

Karmina sa rozplynula a ja som tam ostal sam. Sam uprostred nicoho. A tu som mal ulovit desat mrtvych bojovnikov davnej rasy. Vyborne.