Stal som tam na podlahe ktoru som ani necitil. Vokol mna nebolo nic iba nekonecne svetla prelinajuce sa navzajom. Videl som vsetky farby ake som si dokazal predstavit. Pockat, to svetlo tu predchvilou este nebolo... V jednom mieste, kde sa pretalo cervene svetlo s modrym, sa zablysklo ako ked dopadne v burke blesk, pomaly a neisto som vykrocil tym smerom, odkial prislo svetlo. Necitil som kroky, ale citil som pohyb v priestore a case, hlas sepotajuci v mojej mysli mi nezne sepkal do usi citoslovcia kopirujuce moje "kroky".

Ako som sa pomaly priblizoval, snazil som sa napnut svaly a aspon trochu sa pripravit na boj s niecim co ani nemuselo mat tvar. Nic som vsak necitil.
"Nemas co stratit, ale velmi by ma potesilo, keby si sa snazil."
Zostal som stat ako zarazeny. Teraz sa mi prave v hlave doznel Ladin hlas.
"Ale pamataj ako sme sa dohodli..."
"Ty niesi Lada."
"Hmmhmm hmmhmm hmmhmm..."
Tlmeny smiech stracajuci sa v tisicich sepotoch ma zdeptaval. Uz som ani nevedel co bolo skutocne a co nie. Ked v tom ma z transu vytrhla vysoka, chuda postava, odeta v prilinavom brneni, s vysokou helmou s hrebenom ktora sa na mna rutila s obnazenym mecom v ruke.

Eldarsky bojovnik ladne vyskocil do vzduchu, kde doslova neprirodzene zmenil smer letu, ale s lahkostou tanecnika sa po mne ohnal jeho tenkym mecom. Uderu prichadzajucemu z neprirodzeneho uhla som sa nemohol vyhnut. Ten parchant mi spravil secnu ranu po ktorej mi zostane minimalne jazva tiahnuca sa cez celu moju hrud a lave plece. Krv tecuca mi z hrude, bola tmavsia ako som si ju pamatal, nikam nedopadala, len sa liala a volne padala niekam dole do neznameho priestoru plneho nicoho.

Ako bojovnik doskocil po mojej lavici, pokusil som sa ho chytit pod jeho tenky krk. Bol som prekvapeny rychlostou mojich pohybov. Moje prsty uz uz drzali eldara, ked som ucitil jeho laket v mojej zranenej hrudi. Ale bolo to zvlastne, necitil som bolest. Nic iba silu jeho zasahu, to ako sa mi jedna z umelohmotnych plosok jeho brnenia zaryva pod kozu a medzi vlakna svalstva. Za tento husarsky kusok, ktory by ma mal poslat minimalne dusiaceho sa do kolien, stal eldara nieco comu sa hovori dusa.

Ako ma sila jeho uderu odrazala dozadu, schmatol som ho za helmu. Tento necakany pohyb, ktory mu mykol hlavou, nam obom zabezpecil pad tam dolu. Padali sme v bezcielnej divocine milionov farieb tancujucich vsade navokol. Sepot v mojej hlave sa zacal koncentrovat a presne mi radil co mam robit.
"Lavy hak... Koleno do slabin..."
Zasypavali sme sa udermi a padali v coraz vacsej rychlosti.

Zrazu mi hlas v hlave poradil riesenie tohto problemu.
"Vytrhni mu srdce!"
Natiahol som sa k poslednemu uderu, este zinkasoval jednu ranu do brady a zasadil mu posledny uder do hrude. Navonok sme obaja vyzerali sice iba ako duchovia, ale z vnutra sme boli z masa a kosti... No teda aspon on, ja uz som sa ani necitil ako syn cloveka.

Citil som na ruke vlhkost a teplo jeho vnutronosti. Moje prsty zovreli jeho srdce bijuce strachom. Stlacil som ho a eldarom mykla prva vlna bolesti odkedy som snim zapasil. Vytrhol som ruku s este bijucim srdcom von. Ako som ju vytahoval jeho telo vydalo mlaskavy zvuk.

Pustil som jeho mrtvolu z ruk. Pred mojimi ocami dopadla a polamala sa o neviditelnu podlahu, cez ktoru som ja prenikol lahko sta cez vzduch.

Rutil som sa nikam, s bijucim sdrcom v ruke, ked zrazu hlasy v mojej hlave stichli a tam dole sa farby rozplynuli a dalej uz bola iba tma. Nestihol som ani mrknut okom a temnota ma pohltila. Pocul som lamanie kosti a mlaskave zvuky ako sa otvorene zlomeniny otvarali, vykriky, ktore zneli ako z mojho hrdla, zneli vsade navokol.

Srdce mi v ruke este stale tlklo. V tej nepreniknutelnej temnote sa o mna nieco obtrelo, bolo to hladke a na dotyk prijemne, dokonca aj teple. Ale nevedel som co to je a po chrbte mi presiel mraz. Citil som ako vdychujem studeny mraz, pokym zo vsetkych stran zneli moje vykriky a stony bolesti.

Bolo to ako keby sa zacalo rozvidnievat, ale hviezda okolo ktorej to to miesto obiehalo nebolo mimo nej, ale akoby to tmavofialove svetlo vrhajuce dlhe tiene vychadzalo zo mna. Pred ocami sa mi zrazal dych a ja som sa zacal trast od zimy. Krv mi tiekla na ruky ktorymi som sam seba obijmal aby som sa trochu zahrial.

Ako som vrhal svetlo na to miesto kde som bol a necitil vobec nic, uvidel som tam stovky mojich znetvorenych tiel. Bol som tam ponabodavany na koly, ukrizovany, priviazany a dobity, rozlamany, zbicovany a nespocetne raz rozdruzgany na mastne flaky vsade po zemi.

Do oci sa mi tisli slzy ked som videl s cim ma poslal Cisar v jeho mene bojovat medzi hviezdami. Moje telo bolo take krehke, take slabe a predsa to jedine co som teraz okrem toho srdca, zraneni a mojej zmucenej mysle mal. Ale zatial som porazil iba jedineho z tych eldarov. Tu musi byt teda dalsi. Zdvihol som najskor jednu nohu, takze som klacal na jednom kolene, ktore sa opdomnou podlomilo a ja som padol tvarou do pozostatkov ineho Ivana Gareskina.
"Preco len musim byt synom, toho prekliateho Imperatora?"
Kliatba mi unikla z pier a vsetky stony bolesti co ma obkolesovali, prehlusil hukot pripominajuci pristavanie tryskovych motorov, ktore preslo do spevu choru anjelov.

Dlhe aaaa a oooo sa striedali, ako sa vsetko zahalilo do zlatej ziary. Oslepeny ostrym svetlom, ktoremu branili iba nespocetne rady mucidiel a inych nastrojov smrti v nadzivotnych velkostiach, som sa znovu dostal do pozicie kedy som znovu klacal na oboch kolenach.

Vzduch... Ja som zacal vnimat, ze dycham. Vzduch pulzoval energiou, a dychal sa velmi ztazka. Mnohe z mojich kopii ktore stali pristavajucemu objektu v ceste boli pochovane zaziva. Neveril som vlastnym ociam. Predomnou pristaval vrcholok zlateho tronu. V trone sedela hnijuca mrtvola pripojena na statisice trubiek a rurok. Nespocetne zvazky kablov jej vchadzali do lebky a v none mal Cisar zaveseny svoj mec.

Hodvabny odev pripominajuci togu sa mihal v ostrom vetre dujucom spod tronu.
"Pri svatej Terre..."
Jeho odhalena lebka sa na mna sklebila. Pocul som cvakanie ozubenych kolies, sycanie pary a uvedomil som si, ze Imperator, vladca ludstva, z vole bohov a z vole jeho samotneho, ktory vyse tisic rokov nehybne sedi na zlatom trone a v mysli bdie nad celym ludstvom, sa chysta postavit.

Cisar sa predklonil a z bezlicich sanok sa mu zacala rynut krv. Krv mu stekala po zlatom ruchu az na jeho mec, z ktoreho sa potom pri kontakte v momente odparila. Pozeral som na tento hrozostrasny vyjav a nedokazal som sa ani pohnut. Ako schadzal dolu po zlatych schodoch, zostavali za nim, skostnatene krvave odtlacky jeho noh.

Stal rovno nadomnou a krv z jeho tvare odkvapavala na moju sklonenu hlavu. Cisar, ktory bol uz iba pozostatkom cloveka sa nadychol a zacal ma pomaly obchadzat.
"Preco Ivan?"
Jeho hlas znel ako hrom. Hrmel nadomnou a ja som kazdou chvilou cakal, ze mi utne hlavu.
"Preco si ma zradil? Preco si ma preklial? Preco si zradil svojich priatelov? Preco si si nevazil darov? Preco si iba nedrzal hubu a krok? Preco musis vzdy chciet viac? Preco si predal svoju dusu? Preco sa teraz trasies ako cerv? A preco si to vsetko spravil v mojom mene?"

Obchadzal ma a kazal mi ako sudca niekomu, kto nema sancu na zachranu. Mne sa na jazyk dostala jedina myslienka, jedina loz a tuzba v jednej vete:
"Prosim, nezabijaj ma, ja uz budem dobry."

Cisar sa ani len nenatiahol po svojom meci, ktory sa mu stale hompalal na zlatej retazi.
"Ivanko a ty nevies, ze smrt si treba zasluzit? Dar si dostal, ale ja ti ho mozem aj vziat. Zradil si Imperium ludi, ktore stoji na ludskych kostiach, ktore napreduje na ludskych svaloch, ktore zije z ludskej krvi. Zradil si Imperium ludi, ktore nepozna nic horsie ako je zrada..."
Cisar ku mne pristupil a zdvihol skostnatenu ruku s kuskami hnijuceho masa vonajuceho kadidlom.
"Teraz si zoberiem moj dar."
Povedal a dotkol sa mojho cela.

Telom mi presla muciva bolest, bolest bola to jedine co som citil. Chcel som zomriet. Nic iba zomriet. Mykalo so mnou a ja som to nedokazal ovladat. Bezhlasne som otvoril usta a natiahol ruku za Cisarom vystupujucim zas do zlateho tronu. Kazdy pohyb, kazda myslienka, kazdy nadych bol mucivy, mal som pocit akoby som odchadzal zo svojho tela. Po centimetroch som sa plazil k okraju Zlateho tronu.

Cisar si iba sadol, znovu sa zapojil a vzniesol sa prec. Slzy, ktore ma palili ako ohen mi stekali po licach. Svaly a slachy som mal popretrhane, ked sa zrazu cely svet naklonil. Vsetko sa tocilo a ja som sa smykal po krvavej kasi plnej kosti a roznych potrhanych organov. Kazdy dotyk, kazdy nadych ma mucil, a keby som citil len tie moje, tak by to bolo este dobre, ale kazdy dotyk hocktorej tej veci navokol som citil ako dalsiu bolest prichadzajucu z vnutra. Zavrel som oci a citil ako sa mi do nich leje horuce olovo, citil som dyky, ktore mi brazdia telo...

Sepot v mojej hlave bol doslova az vreskotom, vreskotom ktory volal jedine meno:
"Slaanesh...Slaanesh!!!Slaanesh, Slaanesh, Slaanesh... Ano on je dobry, ono je hladne, ona je krasna... Slaanesh!!! Slaanesh svojich miluje a teplo tela im dopraje..."
Nemal som na vyber, ale vyslovit co i len jedine slovo bolo nadludskym vykonom. Ale bola to aspon aka taka sanca.
"Sll.. Sll... Slaanesh!"

Zrazu vsetko ustalo. To ticho mi hucalo v usiach. Jedine co som pocul bolo bitie eldarskeho srdca co mi este stale bilo v ruke. Nevladal som ani dychat. Kadzdy jemny a pomaly nadych okoliteho studeneho vzduchu bol ako hlt rozzeravenej magmy. Oci som mal zavrete, ale na vieckach som uz citil iba prijemny chladok.

"Tak, vidim, ze bludne dieta Cisarovo sa vratilo k svojmu panovi, Temnemu Princovi, ale predtym, ako ti dam moznost zachranit sa a mozno mi aj posluzit ako noz ktory skonci v chrbte mojich obeti, ti ukazem nieco co sa ti bude urcite pacit."