Keby sme boli vonku
a vietor by ti vial cez vlasy,
v ktorych by si nemala jedinu sponku,
iba by ma tvoja vona zaliala a mna by uz netrapili masy.

Nasli by sme si svoje miesto vo svete,
na vyslni tam, kde je tak prijemne
a pritom sami ukryty vo vetre,
snivali o tom, kam zapustit korene.

V zime hriali by nas nase srdcia,
aj keby sme boli daleko od seba,
tak ako hovoria piesne o tych co sa lubia,
ty by si myslela na mna a ja na teba.

A kebyze padal dazd,
vo mne istotu mas,
ze ta pritulim a zohrejem,
dazdnik nad tebou rozprestriem.

Rukou nezne zotriem kvapky studeneho dazda,
presne tie, co ta na lici drazdia.
Pozriem ti do oci
a z tolkej krasy mi az husia koza naskoci.

Obijmes ma a vtisnes mi jemny bozk,
krv sa mi tak rozprudi, ze by som mohol ist topit vo velkom vosk.
Z tvojich oci vsak zrazu zmizne lesk
a z tohto sna vytrhne ma blesk.

Zas sedim sam na posteli,
zas iba duchnu obijmam,
zas iba cakam pokym ma srdce doboli,
zas ani neviem z kade kam...