/Pribeh a autor sa nezarucuju za rasizmus, nepristupnost, nenavist, drzost, vulgarizmy, a vsetko ostatne co by malo reprodukovat udalosti tak ako sa mi prisnili./

Rozlepil som oci a zase raz som sa zobudil v mojej izbe pod pivnicou. Zo stropu mi sem v silnych vlnach prenikala metalova hudba skupiny Korn. Vyzera to tak, ze Miso je uz hore. Lezal som a natahoval sa. Zas sa mi snivalo o hribe. Ale to to vam nerozpravam za to, aby som vam pripomenul co sa stalo pred rokmi. Miesto kde sme boli sme s Misom nazvali studna 1. V podstate to niekedy byval Jelenec, alebo ak chcete Gimes.

Rukou som sa prehrabol v mastnych vlasoch a nahlas som si zivol. Rozsvietil ziarovku na stoliku vedla tvrdej postele a pozoroval vyblednuty plagat dakej zenskej na plafone mojej skromnej izbice. Ona bola vecne tam, kde v horach romanticky zapadalo slnko a na cerstvom snehu por vami klacala s odhalenym hrudnikom. Vecne sa usmievala. Vecne jej hnede vlasy rozfukaval chladny zimny vanok.

Vecne vedla nej na dalsom plagate pozovali Queen, vecne vedla nich do dialav hladeli Nazareth, vecne tam Scorpions vrieskali na publikum. Cela moja izbica bola niecim oblepena. Hore dievcina a zopar spomienok na moju oblubenu hubdu. A teraz pride to co by som tam najradsej nikdy nemal polepene. Vystrizky z novin a vytlacky z poslednych sprav co preleteli internetom predtym ako vyhasol.

Nadpisy ako: Tretia svetova? Hrozi nam financna kriza? Nacisticke povstania su coraz krvavejsie. Zbranova revolucia na zapade. Odhalenie Stalinovych tajnych projektov. Masaker v parizi. Plamene nad Vatikanom. Bratislava, Vieden a Budapest lahli popolom. Japonsko pod vodou. Posledene vydanie. a tam to skoncilo. Svet ako ho poznali ludia uz neexistoval. Vacsina ludi co som poznal bola mrtva. Na stene mi viselo aj tablo. Na vacsine fotiek bol dokresleny cierny pasik centrofixou. Na vsetkych co som ich videl ako umierali.

Ale treba to brat pozitivne, vsade je uz vidiet hviezdy. Ale k comu su hviezdy, ked sa na ne neni skym pozerat? Jedine zeny co sme za poslednych pat rokov videli boli bud papierove, alebo iba nahrane v porne. Zahladel som sa na table na Gloriu. Smutne si povzdychol a podoprel si bradu. Mal by som sa oholit.

Tak ci onak by to bola ironia, keby to prezila. Ktozvie co by sa dialo. Ale ona by urcite nebola sama. Ale to je minulost. Nemal by som na to mysliet. Zatriasol som hlavou, aby som z nej dostal rozptylujuce myslienky na niekoho kto ku mne nikdy nic moc necitil.

Miesto dveri som mal iba zavesene dva stare koberce. Rozhrnul som ich a vysiel do predsiene, z ktorej viedli schody do pivnice a do kupelne. Vosiel som do kupelne. Bola to klasicka stara kupelna, s keramickou vanou s odrazenym rohom, hrdzavou sprchou, kovovym umyvadlom a dokonca nehrdzavym kohutikom. Pri umyvadle boli nase zubne kefky, ktore boli obe uz znacne opotrebovane. Ale lepsie ako ziadne. V umyvadle lezalo zosusene mydlo. Tak som ho zodvihol a zacal sa umyvat.

Na barokovom vesiaku co som raz nasiel v jednom dome viseli uteraky, moje nohavice s pustnym maskacom, stare sede triko a opasok s puzdrom na pistol. Ach... Zbrane, fascinuju a dokazete s ich pomocou zabit. Fascinuje ma ich moc, moc zastrasovat a popripade riesit problemy ovela rychlejsie ako velkym kamenom, bakulou, alebo nozom. Len kde je moja pistol, ak tu je puzdro?

Rychlo som sa obliekol a presiel dverami do pivnice. Miso ako vzdy sedel v svojom kresle pred tapetami na ktorych je vyfoteny zaber z okien setdesiatehodruheho poschodia mrakodrapu. Iba obrazok toho ako by vyzeral jeho zivot keby niekto nevymysla zbrane meniace podnebie a samotnu krajinu. Miso mi cez vojnu zachranil krk, lebo sa chcel dostat co najdalej od prednych linii kde sme sa v kyselinovom dazdi krcili v zakopoch. Pamatam si na to akoby to bolo vcera. Blizko nas uderil blesk a ako sme sa skrcili k zemi, so zastaranymi kalachmi pritisnutymi na hrudiach. Ked sme znova vykukli na nepriatelskom kopci sa zjavilo dake cudo. Kruhy co rotovali okolo stredu v ktorom zdanlivo nic nebolo.

Ale ako sa krutili coraz rychlejsie, v prazdnom priestore vo vnutri sa zjavila akasi sialene zelena gula pripominajuca Necronske zbrane z Warhammeru 40k. Cely vzduch navokol zacal pulzovat statickou enrgiou. Bez akehokolvek varovania z tych kruhov zacali v sialenych smeroch a spiralach vyletovat zelene gule, ktore pri dotyku s niecim zivym explodovali. V nemom uzase a strachu sme na to vsetci pozerali ako ovce cakajuce na porazku.

Kovove zazvonenie a pri mojich nohach zazvonil granat.
"Do pici..."
Miso ma schmatol a spolu snim odhodil prec. Ale srapnel mu odtrhol lavu ruku a obe nohy. Doniesol som ho do lazaretu a tam, ako snim mykol sok som ukludnovak dostal ja.

Takze teraz tu sedel v svojom kresle, s bionickou rukou ktoru si z jednoduchych kliestov upravil na multifunkcny nastroj pripominajuci stolik so zubarskymi nastrojmi s vrtackou, srobovakmi a vsetkym moznym. Odkedy bol odkazany na kreslo ficiace na autobateriach iba priberal a plesivel. Dnes uz nemal ani jediny vlas a jeho pokozka uz bola bleda ako stena natreta vapnom. Akurat ranajkoval daku masovu konzervu ktoru si prihrial este horiacim zvaracim horakom co mal na svojom pracovnom stole plnom srotu.

"Caves."
"Bre rano a bru chut!"
"Dikes, no niger nazer sa, mam pre teba robotu."
"Co dobreho mame?"
"Jedlo pre psy."
"Vyborne, de je kecup?"
"Uz nie je..."
Miso sa odmlcal a sledoval ma s neoznacenou konzervou v ruke, ked videl, ze cakam ako dopovie, uskrnul sa a pokracoval.
"...v chladnicke, ale v spajzi by este mal byt."
"Oki, hned sa vratim, nazerem sa a mozme ist na to."

Vysiel som do domu ktory bol nad nasou pivnicou a cele jeho poschodie uz stratilo slavu svojho casu. A to som si pamatal ako tento dom stavali. Vosiel som do spajze a vybral som dalsiu flasu kecupu z nasich zasob na niekolko rokov ktore sme pravidelne doplnali.

Zisiel som aj s kecupom znova dolu do pivnice a sadol si z druhej strany stola so srotom. Vylozil som si nohy iba v ponozkach v ktorych som aj spal a otvoril neslastne zavanajucu konzervu.
"Ak ti to nechuti, daj na to kecup. Ak ti to stale nechuti, tak si ho daj viac."
Miso sa zasnial a prikyvol. Psie zradlo nebolo nic moc, ale ako niekto kto si da nick dogyno som nemohol protestovat.

Jedli sme potichu a hudba pritom zdvihala predmety zo zemi. Miso dojedol skorej ako ja. Zapol pocitac co mal pod stolom a potom aj projektor ktory premietal na prazdnu stenu oproti jeho pracovnemu miestu. Ako sa windows startoval, si este vyskriabal smietky spomedzi zubov a odgrgol si. Tiez som dojedol. Polozil som prazdnu konzervu na stol a ked som obratil svoj zrak znova na stenu kde sa premietalo, stroj uzukazoval mapu slovenska posiatu cervenymi bodkami, pri ktorych boli cisla. Iba jedno vsak bolo modre. Pod nim bola jednotka. To sme boli my.

"Dobre, takze podla vysielani co som chytal na nasu vysielacku putnici hovoria, ze cesta k studni 47 z ktorej nam zatial chodili iba telegrafne spravy je uz schodna, ale treba si tam davat bacha na banditov a Boh vie co este..."
Miso si odkaslal a pokracoval.
"No a situacia je nasledovna: Studna 47 lezi niekde za ruinami Blavy, vraj tam maju dake problemy s potvorami, ktore volaju diabli. Dost tazko sa vraj zabijaju, takze si okolo osady postavili elektricky plot. Ale... Baterie ktore mali doteraz sa im zacinaju rozpadat, takze chceli aby som im vyrobil aspon dve dalsie, coz som urobil."

Spod stola Michal vytiahol dva zagulatene valce, ktorym z jedneho konca trcal kontakt.
"Takze tak isto ako ked bola Nitra este mestom ludi?"
"V podstate im daj standartnu sarzu sto kreditov na jednu bateriu. Ale tieto som upravil nevydrzia kazda tri mesiace ako normalne, ale jedna iba tyzden a druha nieco cez mesiac. Podla toho co hovorili, je tam cez den dost chladno a v noci priam horuco."
"Len dufam, ze nebudem musiet strielat... Ozaj nevies kde mam pistol?"
Zacal sa hrabat v jednej z hromad na dlhom stole, najskor vytiahol moj kalasnikov a potom aj pistol.
"Sorac, prerabal som ti ten kalach tak aby hltal aj naboje do gulometu, s pistolou som nic nestihol spravit."
"Sak v pohode, len najblyzsie by si mi aj mohol povedat, ze si nieco pozicias, hlavne ak to pluje olovo."
"Jasne, neboj."

Zobral som zbrane a baterie a uz som bol na odchode. Pod zbranami mal Miso obrazok tej kruhovej zbrane, dufam, ze nas tym jedneho dna nezabije. Uz som stupil na prvy schod, ked sa Miso ozval:
"Pockaj, v Blave by si mal mat komp, nie?"
"No, ale pochybujem, ze to prezil."
"Nevadi, skus priniest aspon ramky. Chcelo by to dake", zdvihol ruky a naznacil uvodzovky "nove porno."
"Ok. Tak ja ficim, maj sa."
"Soj."

Vysiel som von z domu a nadychol som sa cerstveho vzduchu. Bolo v nom citit naftu a prach. Povzdychol som si a vykrocil ku garazi z nepalenej tehly, na ktorej streche uz zacinala rast trava. Akurat, ze tato trava uz nebola tym makkym vonavym kobercom ako kedysi. Mala nezdravy nadych a miestami pripominala skor ladove krystaly. Dokonca sa pri dotyku aj triestila. Prave preto som kladol nohy do presne vychodenych slapaji, aby sa priroda aspon ako tak zotavovala.

Na garazovych dverach bol jednoduchy napis nastriekany ciernym sprejom: LaCHim's elektro-pit s.r.o. Tak som sa pousmial a polozil si baterky nachvilu na zem. Otvoril som garaz a luce slnka osvetlili vnutro garaze. Na stenach viseli kapsy s nabojmi, kabaty do kazdeho pocasia z vrecoviny, z umelej hmoty a zo vsetkeho mozneho. Jedna nepriestrelna vesta a Rubin spalenej zeme.

Rubin spalenej zeme bolo meno mojho auta. Konstrukcia bugyny s obrovskym motorom a terennymi kolesami. Kabinu mal stroj vpredu a nemal ani bezpecnostne pasy, sak naco aj, ked uz ani nie je preco zit? Baterie som hodil do postrannych sieti Rubinu a kalach som hodil na sedadlo spolujazdca. Na seba som si este obliekol kevlarovu vestu, okolo hlavy som si omotal arafetku a nasadil som si stare a obuchane okuliare co kedysi vyzerali ako z Matrixu. Vrecovinovy dlhy kabat som si iba prehodil cez sedadlo a nastartoval som.

Motor zareval ako daky velky vrciaci pes. Stlacil som plynovy pedal a uz som sa rutil krajinou, kde nebolo ani len vtacika letacika. Garaz som ani nemusel zatvart, lebo v nej nebol ziadny stroj ktory by mohla chranit a vsetko palivo som mal vzadu v dvoch kanistroch.

Nitru som musel zobrat oklukou, pretoze este nikto sa odtial nevratil odkedy tam vyhrabali jednu staru bobu s dakou biologickou zbranou. Keby som tu vec niekedy pri tomto obchadzani nezazrel, tak by som asi ani rozpravaniam neveril. Chapadla zakoncene bodcami ziviace sa vsetkym zivym. Pokym je ta vec syta, tak iba spi pod zemou, ale ked nie, tak ide po najblyzsom zdroji potravy, ci uz rastlinnej, alebo zivocisno-ludskej.

Ale vdaka tomu, ze je to take neuveritelne je stale dost hlupich putnikov, co si kludne postavia tabor na namesti.

Uhanal som po dialnici, ked sa zrazu na obzore objavili siluety niecoho co pripominalo daku ciernu horu.