/Pribeh a autor sa nezarucuju za rasizmus, nepristupnost, nenavist, drzost, vulgarizmy, a vsetko ostatne co by malo reprodukovat udalosti tak ako sa mi prisnili./

Auto som zastavil pred velkou bielou halou. Zlozil som si okuliare a polozil ich na pristrojovu dosku. Odmotal som si satku co mi chranila tvar a vytriasol z nej piesok. Z hlboka som sa nadychol. Pozrel na moje ruky a videl som, ze sa trasu. Zatal som paste, zavrel oci a pocital do desat. Uz sa mi triasli menej. Satkou som zakryl samopal a okuliare som si zavesil na hacik v kevlarovej veste. Povodne mal byt tusim na vysielacku, ale teraz bol na okuliare. Vystupil som, zobral baterky a vykrocil smerom k dveram bielej haly kde sa uz hrcili cakajuci ludia.

Ty co boli vonku mali zahalene tvare a iba ich oci sledovali kazdy moj pohyb. Nastastie bolo dobre zima, tak som sa od tremy nemohol potit. Otvorili mi dvere a mna pohltilo ostre, biele svetlo. Bolo to ako v dakom sci-fi v ktorom sa pred hlavnym hrdinom otvori lietajuci tanier a on vstupuje do neznama.

Vo vnutri som par krat zmurkol a rozpozeral sa. Vsetci tu mali na sebe biele plachty. Pripadal som si ako keby som vosiel do centra dakej sekty. Vsetko to boli sedivy starci. Z mojho zamyslenia ma vytrhol odporny chraplavy hlas:
"Meno a dovod navstevy?"
Pozrel som sa dolu, odkial hlas vychadzal. Za nizkym bielym stolikom sedela stara vratnicka ktora vyzerala viac ako ropucha, nez ako zena. V zilach jej ocividne kolovala romska krv a urcite aj hromada najroznejsich chorob. Celu tvar mala pokrytu mokvajucimi pupakmi, ktore boli iba z casti zakryte mastnymi a kuceravymi ciernymi vlasmi.

Zhrozene som sa odtiahol a povedal:
"Ehmm... Dobry, priniesol som tie baterie, kde sa mam hlasit?"
Vratnicka prekvapene zdvihla pohlad a uprela na mna svoje hladne hnede oci.
"A cigy si nedonesol?"

Hlavou mi prebehla myslienka rychleho zarobku a tak som prehladal svoje vacky. Iba som pokrutil hlavou a ona perom ktorym si nieco zapisovala ukazala do stredu davu panov v bielom.

Siel som zastupom ktory sa pred mnou rozostupoval. Kazdy sa na mna pozeral akoby este nevideli niekoho kto nebol sedivy a nemal by na sebe biele rucho. Pripadal som si ako na vystave, leze ja som tu bol tym exponatom. Kazdy jeden sa na mna iba dobre pozrel a ustupil mi z cesty. Mal som toho plne zuby a moc nechybalo k tomu aby som sa otocil a nechal ich vsetkych bez elektriny, ked v tom sa rad navokol rozpadol a ja som bol obkluceny v kruhu starcov. Nieco zvlastveho viselo vo vzduchu. Ruku som sa snazil nenapadne dostat k pistoli.

Ked som zrazu zmrzol v pohybe ako som zacitil nieco co som necitil uz dobre dlho. Bola to vona kvetov a lesa a cerstveho dazda padajuceho do travy a a a... A ja som sa na chvilu citil akoby sa nikdy nic zleho nestalo, akoby som iba lezal pod stromom a sledoval luce hrejuceho slnka presvitajuce cez listy. Ale v skutocnosti som tam iba stal a pozeral ako vygumovany na zenu co stala predomnou.

Bola v mojich rokoch, ale tvar mala menej zvraskavenu tazkostami doby. Jej plave vlasy jej stekali az k pasu. Telo mala stvrdene potrebou a chutou prezit, ale pritom stale krasne a jemne vykrojene akoby bola sochou dakeho antickeho sochara. Na hrudi jej visel kriz upleteny z dreva ktore malo este stale zelene listy a dokonca mi pripadalo tak, ze este stale rastie. Jej oci boli modre ako obloha pred vojnou. Usta boli iba jemne tvarovane, ale mali taky zvlastny odtien ruzovej, ze som z nich nevedel odtrhnut oci. Ked vysla z radu, tak sa usmievala ako daka herecka, ktorej povedia, ze sa ma usmievat, ale ked ma uvidela, tak zostala prekvapena.

Skumala ma pohladom, akoby lovila v pamati, kedy ma uz stretla. A ak ma aj dakedy poznala, tak si uz jednoducho nedokazala spomenut. Pokrutila hlavou a ako som uvidel jej profil, ktoremu dominovala sumernost, no teda az na ten trochu dlhsi nos, tak to prislo ako facka. Gloria.

Nieco povedala, ale jej slova ku mne dajako nedosli. Tak som sa iba rychlo prebral zo zasnivania:
"Pardon, prosim co si hovorila?"
Davom sa rozlahlo sepotanie a ja som ucitil napatie v rozkroku. Ale to uz Gloria znova polozila svoju otazku:
"Aka je cena bateriek?"
"Ehm," odkaslal som si "no standardna sarza, sto kreditov za jednu."

Nevedel som z nej odtrhnut oci. Bola jedinou... no jedinou zenou ktora nebola taka odpudiva, ze by sa vam chcelo zvracat keby ste sa dozvedeli, ze ten zmutovany odpad by s vami rad stravil noc. Obratila sa a ja som si ju tak mohol prehliadnut celu. Od strednej sa skoro vobec nezmenila. Aspon co sa tela tyka. Tuzil som po nej, aj ked som vedel, ze pritom to asi aj zostane.

Starci jej podali akusi malu truhlicu. Odtial nieco vytiahla a skryla to do dlane. Pomalym a ladnym krokom ku mne prisla. Z tvare som jej vycital, ze ju nieco trapi. Pozerala sa mi priamo do oci. Tuhnutie v rozkroku este zosilnelo. Ako sa moze nieco take krasne vobec vyskytovat na mieste prekliatym samotnym Bohom, pokym tam hore vobec je.

Prisla ku mne az tak blizko, ze som mal pocit, ze ma chce objat, alebo este nieco lepsieho. Miesto toho mi potichu povedala:
"Prosim, potrebujeme tie baterie, ale mame iba sto, prosim."
Upreny smutny pohlad a ruka z ktorej vytrcala stokoruna sice robili svoje, ale moje prezite mi bolo prednejsie ako niekto kto ma za mladi tak zdeptal, ze som skoro spachal sebevrazdu.

"Nie, je mi luto, ale ak chcete prezit, tak musim dostat zaplatene, pretoze od toho zavisia zas ine ludske zivoty."
Povedal som to, aj ked som nechcel, ale presvedcilo ma to, v tomto svete uz nie je viac miesto pre city.

Ludia sa na mna pozerali ako na tyrana, co im prisiel podpisat rozsudok smrti. Gloria od mna odstupila a zhrozene na mna pozerala. Niekto v dave nevydrzal napatie a vykrikol:
"Ty si chcela tuto dedinu viest ako v stredoveku, ty si chcela radu starsich, tak mu teraz pekne stredoveky zaplat! Nemozes nas nechat umriet!"
Vsetci navokol iba prikyvovali.

Gloria sa pozrela na nich, na mna, na nich a na mna. Cakala, ze zakrocim a dam starcom trochu rozumu do tych ich presedivelych hlav, ale ja som iba cakal. Ked videla, ze jej nik z tejto neprijemnej situacie nepomoze, tak sa iba este raz nieco potichu spytala jedneho zo staresinov a ten jej ukazal na biely parapet v rohu miestnosti. Chytila ma za ruku a viedla za sebou k parapetu. Nebranil som sa.

Ako sme sa priblizovali, vedla parapetu som na bielej stene uvidel drevene dvere. Otvorila ich a povedala, ze tu mam na nu pockat. Vosla dnu a ani za sebou nezavrela. V miestnosti to vyzeralo ako v sne idustrialistu. Modry koberec, krasne zdobene drevene skrine, kozenne sedacky, stolik z obyvacky, velke hranate okna, pri ktorych vyseli hrube zavesy a co mi skoro vyrazilo dych, v strede miestnosti sa tycilo moderne a plne funkce dynamo a chytalo prach. Z pradelnika Gloria vytiahla bielu plachtu, zavrela dvere a zamierila so mnou za parapet.

Za parapetom bola stara nemocnicna postel a drevena stolicka, obe biele. Gloria prestrela plachtu nad parapet a zachytila ju na stene o hacik, tak aby nik nevidel to ako bude prebiehat "platba".

Zlozila si z krku kriz a nechala ho spolu so svojim odevom spadnut na zem. Sadol som si a nechal ju vykonat jej pracu. Ja som si to uzival, ale ona ocividne nie. Ked zdvihla hlavu tak som jej povedal,
"Milujte sa a mnozte sa."
Nasledne som ju hodil na postel a zacal ritual stvorenia noveho cloveka. Jej slzy spolu so semenom zmacali postel. Vzlykala, ale vedela, ze to musela spravit. Pokym ona zostala poskvrnena, ja som si iba uzil. Utrel som sa a obliekol.

Nadvihol plachtu a este raz sa pozrel na jej schulene nahe telo. Pohlad v jej ociach sa mi navzdy vryl do pamati. Spomenula si, spomenula a vedela kto som, vedela, co som k nej niekedy davno citil a videla, ze ten kym som dakedy bol je davno prec a miesto neho je tu iba tento stroj ktory iba plni rozkazy a ked sa da, tak si uzije.

Ja som sa iba bezcitne usmial a dodal:
"Uz sa tesim na dalsiu platbu."
Pomaly som odisiel a ani som sa nikomu nepozdravil. Sadol som do auta so stovkou vo vacku. Nasadil si okuliare a namotal satku na hlavu. Kalasnikov tam stale bol. Nastartoval som a vysiel von.

Vybral som sa naspat domov. Slnko zapadalo za mojim chrbtom a pust sa zacinala pomaly oteplovat. Za ruinami Bratislavy sa z tmy zrazu vynorili tri postavy. Boli to putnici. Ich vodca kracal v strede. Zobral som do ruky kalasnikov, pretoze jeden nikdy nevie a zastavil som na kus reci a informacie o cestach.

Ako videli, ze spomalujem zastali. Ten v strede si dal dole plast z tvare a odhalil tak svoju odpudivu tvar. Bol to ten zmrd co ju vtedy zviedol. Zdvihol som zbran a vypalil dve rany do toho napravo. Dalsie dve zlozili chlapika nalavo. A na to si ten chuj klakol a sklonil hlavu.
"P... Preco, ved nic nemame..."
Koktal.
"Pretoze si hnusny zmrd."
"No lebo ty nie..."
Mal pravdu, ale uz mi to bolo jedno. Prilozil som mu hlaven na celo, stlacil kohutik, ucitil sklbnutie v ruke a v zapati som bol postriekany mnozstvom kvapiek jeho krvi.

V amoku sialenstva som vytiahol noz a zacal mu odrezavat hlavu. Cela krvava sa smykala, tak som jej vyrezal oci a nahrubo som ju ocistil. Otraseny svojim instynktivnym konanim som sa dotackal k autu a otvoril som kufor za motorom. Tam som jeho prestrelenu hlavu polozil na hromadu inych hlav, ktore sa mi tam pomaly susili.

/Ked som sa v noci strhol z tohto snu tak som este pol hodiny pozeral do tmy a premyslal, ci by som bol naozaj tychto cinov schopny./