Taxik s Johnom a Larou vyrazil po zaplnenej ulici. Prva krizovatka, druha... Lara sledovala ludi na ulici. Vzdy boli nervozny, ale dnes si vsimla, ze su kazdym slovom akysi nervoznejsi. John zrazu dupol na brzdu a pasy co ich drzali sa napli najviac ako sa len dalo. Auta za nimi trubili ako zmyslov zbavene. Ale asi iba dve sekundy, pretoze vtom sa na krizovatke, kde prave mali byt zrazili dve auta. Zvuk skripajuceho plechu a brzd sa rozlahol po uliciach.
John sa otocil do zadu a povedal Lare aby sa drzala. Dupol na plyn a nechal vadiacich sa soferov za sebou.
Rucicka sa na tachometri za chvilu vystverala az na osemdesiat mil za hodinu. Odstrediva sila ich tlacila do sedadiel. Larin zaludok proti sialenej jazde vo vysokej rychlosti po uliciach velkomesta znacne protetoval. Uz sa natahovala, ze mu povie nieco pekneho o tom, ze ked nechce mat nagrcane za krkom, tak by mohol spomalit, ale skor ako to spravila jej stihla prijst odpoved, v podobe dalsej retazovej havarie. Tento raz sa za nimi zrazili auta s cernenym coca-cola nakladiakom.
Ako sa budovy za oknami pomaly znizovali, tak sa za nimi zacali objavovat prve modre majaky policajnych vozov, co ich haltovali za prekrocenie rychlosti.
Taxik sa rutil rovno do slepej ulicky. Boli v pasci. Jedinym vychodom odtialto by bolo otocit sa a prerazit cez policajtov. Miesto toho sa vsak rutili oproti dvom domom na konci ulice, medzi ktorymi bola iba mala medzera na prechod tych minidodaviek co pouzivali smetiari.
John vsak bol uplne pokojny, jak keby podobne veci robieval od mala. Presiel s autom uzkou ulickou a nechal policajtov na druhej strane. Lara na zadnych sedadlach ledva dychala a radsej ani neotvarala oci. Potvorila ich az ked si uvedomila, ze spomalili. "Kde sme?", spytala sa nesmelo. "Na vypadovke z mesta." "A kedy budes moct zastavit?" "Preco?" Lara prehltla neprijemnu pachut co jej vybehla do ust: "Lebo musim sablit." "No v tom pripade to radsej pusti z okna, pretoze maju nasu spztku."
John spomalil a Lara volky nevolky vystrcila hlavu von oknom. Ked ju vtiahla spat do vnutra a utrela sa do papierovej vreckovky, zavrela okno a auto zacalo znova naberat rychlost. "Fuj... Ale uz je mi lepsie." "To som rad." Lara sa z hlboka nadychla, sprvu sa chcela spytat nieco uplne ineho, ale nakoniec sa spytala: "Ako dlho este pojdeme?" "To sa uvidi,", odpovedal v monotonnom hlase: "ak chces, tak si kludne pospi, ale zostan radsej priputana." "Iba si zavrem oci."
No po chvili uz spala hlbokym spankom. John viedol auto uplne kludne a jedina vec ktorej sa obaval sa zatial nikde neobjavila... Zatial.
Lara sa prebrala a uvedomila si, ze uz nie je v aute. Lezala na tvrdej posteli v akejsi drevennej izbe. Nebolo tam v podstate nic iba postel, jeden jednoduchy stolik a stolicka, ktora vyzerala tak, ako keby na nej este pred chvilou niekto sedel. Na nohach necitila topanky a z vedlajsej izby pocula dajake hlasy.
Radsej sa ani nepohla a snazila sa zachytit aspon dajake slova. Dokazala vsak rozoznat iba Johnov hlas: "Ano... Ano... Nie... Ano som tam... Nie... Dobre, tak tam prideme..." Znelo to akoby telefonoval. Vonku uz bola tma. Ale kedze bol November, tak este nemuselo byt moc hodin. Vo vedlajsej izbe sa ozvali rychle kroky. Zabuchnutie okna a nasledne John vbehol do izby kde lezala.
Z Johna bola citit nervozita. Lada sa rychlo posadila a prekavapene sa ho spytala: "Co sa deje?" "Idu po nas a jedine co mozme je utekat." Nasuchla si tenisky na nohy a vybehla za Johnom z domu von do tmy.
Pokracovanie nabuduce.
Za spoluautorstvo a povodnu myslienku, mozeme dakovat Singorney.
PRIHLÁS SA