Sedel na spodnom rozku mesiaca a potichu sledoval pozemstanov. Sledoval ich zbytocne problemy, ich nezmyselne hadky, ich vitaztva a pady. Sledoval ich cele dni a noci, kedysi davno mal mnoho napadov ako pomoct ludom ako zlepsit zivot a vsetko navokol. Ale to uz bolo davno. Tak ci onak tam o neho nik nestal.

No mozno aj hej, ale tak ci onak nemal na vyber. Ked odisiel nezostali po nom ziadne pekne spomienky. Jednoducho nic co by stalo za zachranu. Jediny kto mu tam dole aspon trosku rozumel ani nebol clovek. A nebol ani muzskeho pohlavia.

Ako definovat tuto bytost?

No nebola anjelom za ktoreho ju sprvu pokladal. Ale nebola taka sucha a zakerna ako iny ludia. A zaroven nebola z toho sveta. Bola z mesiaca. Ale nie z tej puste co vidime zo zeme.

Na to aby sme pochopili Lunu, nemozeme povedat iba, ze je vesmirnym telesom na orbite zeme a zadat vsetky ostatne udaje... Musime sa na nu pozriet tak ako ju videli ludia kedysi. Tak ako ju videli pred tym ako sa rozhodli zabudnut. Pretoze Phoebe nie je z tohto sveta a je svetom uplne inym.

Uz ho nebavilo zabavat sa pozorovanim, ale ked nebol mesiac v nove, alebo splne, tak nemohol prejst inam. tak si iba lahol a pozoroval obrovsku zakrivenu stenu stracajucu sa v tme. Vedel, ze tam hore, alebo vzadu niekde je a vedel, ze ho uz nechce nikdy vidiet. Zavrel oci a prehovoril viac k sebe ako k Bohu ktoreho oslovil: "Boze, keby sa tak dali zmenit niektore veci, alebo keby ma aspon vyhnali na zem a nie sem."
Z riedkeho mesacneho vzduchu sa kazdy den citil ako po opici. Tam na druhej strane je teraz urcite daka strasna parba a on tu musi trcat a nadavat sam sebe, pretoze si za to koniec koncov moze sam. Mohol by skocit, ale co by z toho mal?