Az ked sa Luna znova naplnila, mohol odist zo spodneho kosaka. Prechadzal planinami nad ktorymi sa vznasala riedka vrstva vzduchu. Uz mal plne zuby toho, ze bol vyhnancom zo Zeme na Mesiac a este aj tu bol vyhnancom od jeho podivnych obyvatelov. Na vonok a cinmi este nie, ale vo vnutri uz bol tym co bolo jeho osudom. Cielom jeho krokov bola odvratena strana mesiaca.

Bol neschopny citu a netuzil po nicom inom ako znova citit. A uz sa mu hnusila ta povrchna cistota a cudnost elfov s ktorymi sa musel stretavat na Mesiaci. Vedel, ze ich oci ho znova budu posudzovat ako nieco este horsie ako priseru co vo fantazinych pribehoch vyjde z mociara a nie je inej moznosti ako ju zabit.

Nemal rad ten pohlad, hlavne od nej. Ale na druhu stranu mali pravdu. Naco sa sem vlastne trepal? Na co mu bol rozum ak v prvej chvili ako mohol sa nechal opantat sympatiou k niekomu koho ani poriadne nepoznal? Miloval iba predstavu o nej. Iba jednu cast jej osoby a uplne zabudol na zvysok. Nebola clovekom a predsa bola pre neho vtedy najviac clovekom zo vsetkych navokol... Ale to uz bolo davno. To bolo pred... Ani to nevedel zratat, ale odhadoval nieco vyse roka, co zostal sam a naplnou jeho dni bolo civenie prec. Niekam, na nieco, na miesto, tam, kde chcel byt.

Kracal ako stroj a zastal az pred hranicou z mesacnych stromov. Docela pripominali pozemske smreky, ale tieto rastli s bielym ihlicim. Vychudnutymi rukami rozhrnul vetvy a do oci mu udrela ziara portalu v strede cistinky. Perletova hmota v portali sa vlnila sta zavoj v jemnom vanku.

Nebol tam vsak sam. Ludia co neboli ludmi sa na neho zadivali a v zapati mu zahatali cestu k portalu. Bol to akysi tichy ritual. Obostupili ho zo vsetkych stran. Muzi aj zeny.

Ak niekedy na Mesiaci vanul vietor, tak to bolo ked sa hnevali. Vlasy a nieco co povazovali za oblecenie sa im krutili v neprirodzenom vetre, ktory sa mu tiez snazil zabranit v odchode.

Zastavil sa na mieste. Oci sa mu zuzili do strbin ako si ich premeriaval. Videl ich slabiny, kazdu jednu. Dlhe krky, ruky co su prilis dokonale na to aby ich dokazali obetovat, tu jemnu kozu pod rebrami a neiste kroky, ktore by sice boli vyborne pri sermiarskom suboji, teraz boli az moc strnule. Pozrel sa do oci jednemu z nich co stal rovno pred portalom.

Elfovi iba od prekvapenia spadla jeho sanka co by kludne mohla pracovat ako ladoborec a uz mal jeho rameno okolo krku. Stiahol ho nizsie k zemi, aby ho dostal do paky a hodil sa aj s nim po hlave do portalu.

Dlhu minutu boli obklopeny iba bielym svetlom. Bolo to ako ked skocite z piateho schodu na zem a dopadnete na beton. Ale uz o moment citili pod nohami travu v lese. Elf so sebou mykal ako sa snazil vyslobodit. Otocka a uz letel spat do portalu.

Muz z Mesiaca dopadol do travy. Padol na kolena a potichu sa pozeral na tu nadheru na vokol. Na Slnko presvitajuce medzi stromy, na zelen a prve zlte listy stromov.

Bol stastny. A uz nebol muzom z mesiaca, bol volny. Volny radikal.