Tam kde sa tycia brala nad nami,
tam kde zem posiata je skalami,
v najhlbsej hlbine ludskej duse,
nesmele zelanie samo seba do pier kuse.

Ked telo by chcelo
a mysel by smela,
prebleskne znenazdajky myslou a pritom nesmelo,
ako nasa dusa by to chcela?

Ked imidz je na nic,
ked nezalezi na veku,
ked zo vsetkych stran ludia kricia kric!
Dusa a nie ta z bicykla,
ale ta na ktoru si aj ta najdivokejsia privykla
a stale je nam malo a hladame pravdu odveku...

Co to vlastne citime,
co je to dusa,
preco sa bojime
a niesme v skutocnosti iba babkou na ruke sasa?

Zivot je pes, co utrhol sa z retaze,
ale clovek je ako naprogramovany otrok doby.
Okolo psa da plot a vokol seba mur obviaze,
len aby mohol z vlastneho vazenia potom hladat schody.

Ci do pekla a ci do neba,
to jemu cudzim vediet netreba.

A tak sa vlecieme zivotom,
zivotom vazna co moze chodit akurat dokola.
Cakajuc den, kedy odtial pustia nas do pola,
pusteny von a stale zavrety v sebe samom.

Ked mozete vsetko,
okrem vsetkeho co ste kedy chceli.
Nad slobodnymi otrokmi smeje sa iba jediny prachaty dedko,
kupil ich vsetkych, co chceli vsetko a teraz co by aj za to malo dali?

Ako vecer do vazenia vracali sa,
svietiacej bedni klanali sa.

Stalo sa to davno?
Alebo sa to este iba stane,
ze uz ani posledny par vedla seba nestane,
pretoze JA bude tym jedinym co ma na lasku pravo?