Spustil sa dazd.

Tazke kvapky zvonili o ocel, bubnovali o plast, plieskali o kozu a zmacali vsetko to, co este pred chvilou pripominalo pust. Pust plnu smetia. Hromady srotu sa vrsili vsade navokol a dazd na nich vyhraval svoju az neprirodzene ukludnujucu melodiu.

Ked by ste sa prizreli blyzsie, uvideli by ste, ze srotovisko, nie je tak docela srotoviskom, ale, ze hromady srotu su lemovane telami mladych ludi, ci uz ludi akych ma Cisar rad, alebo ludi s modrou pokozkou a rybacou tvarou.

Tuto morbidnu scenu, kde vsade navokol lezali mrtvoly jak ludske, tak mimozemske, prerusoval trhany, kovovo znejuci hlas, vychadzajuci z obuchaneho voxatoru: "Styridsiatyosmy Karindsky, pocujete ma? Styridsiatyosmi Karindky, pocujete ma? Styri..." Hlas bol preruseny tvrdym kopnutim v tazkej, kozennej, poodieranej, ozdobne okovanej cizme. Teraz sa z reproduktoru ozyval neprijemny sustavo pisklavy zvuk. Ale cuduj sa svete, zapadal do sceny lepsie ako ten otravny komentar.

Muz co sa rozhodol prerusit otravne vysielanie veliaceho stanu bol Komisar Zaar. Cervenu capicu mal len tak polozenu na hlave, dlhy cierny kozenny kabat potrhany a rozopnuty, bielu koselu mal vypravenu a celu prepotenu. Hlavu mal sklopenu a nestastne pozeral na mrtvolu chlapca co mal na chrbte spominany voxator. Z dialky pripominal udychcaneho kona, z ktoreho v studenom dazdi stupa para. Kratsie strihane cierne vlasy, sa mu pod naporom dazda prilepili na lebkovity tvar jeho vychurnutej tvare s prepadnutymi licami. V jeho ociach ktore klopil k zemi by ste nenasli nic iba beznadej.

Byval sucastou polneho velenia. Vsetci tito chlapci boli jeho zodpovednostou. Z celej bitky si pamatal iba chaos co sa rozliehal po oboch stranach, prisilnu palbu nepriatela, zbesily beh popri napredujucich tankoch, vybuchy a krv, ten zvlastny pocit kompletnosti ked zaboril svoj mec az po rukovat do nepriatela... Kompletnosti... Preco sa citil v bitke tak dobre? Mohlo to byt jeho vychovou, tym, ze nechcel nechat za ziadnu cenu nechat padnut svoj domov, alebo dokonca osvietenie od samotneho Cisara? Z tazka vydychol a dalej sa s hlavou na prsiach prechadzal bojovym polom, ponoreny do svojich myslienok.

Co si pamatal, tak bol sirotou vychovavanou v Schola progenia, k jednemu jedinemu ucelu. Od mala tvrdo trenoval, alebo nedostal najest. Ucil sa strielat, bojovat, citat, pocitat, dokonca ho nutili bit kamaratov. Nenavidel tych bastardov co ho to vsetko nutili robit. A ked sa ich spytal, ze preco? Vraj pre Cisara a pre Karindus. Robili z neho komisara. Pamatal si na tu palcivu bolest co sa mu kazdu vlhku noc vracala do hrdla, ano pamatal si ako ho prvy krat zlozila do kolien. Ktoru normalne zmyslajucu bytost by napadlo uprostred noci podpalit spalnu desatrocnym detom, pustit dnu plyn a nechat ich to samych hasit? Vzdy ked skoncili urcitu cast sermu a mali postupit na dalsi stupen, dostali od trenera cepelou jeho kordu po lici. Vsetky tie rany, choroby a zlomeniny si museli liecit sami, vraj aby sa naucili na bolest a zlepsili si imunitu.

To to vsetko by im dokazal odpustit, keby bola vojna taka, na aku ich pripravovali. Pripravovali ich na bestie, mutantov, ludi... ale nikdy nie na boj s neviditelnymi bojovnikmi. Tie "nepriestrelne" vesty co dostali boli ako papier proti zbraniam nepriatela. Citil depresiu a to, ze bud zostane tu a prepne mu, alebo sa sam vrati do mesta a bude znova zit v tom prekliatom temnom mieste, kde sa stale zbroji a v mene dakeho Cisara, v ktoreho by mal ani nevie preco verit...

Z tychto prekliate pochmurnych uvah ho vytrhola ludska rec. Nebol jedinym co prezil!

"Vies ty vobec, co ma Cisarov bojovnik robit, ked nevie ako dalej?... Mal by vitazne postupovat vpred!" Ako to Zaar pocul, popravil si capicu a vybral sa smerom odkial hlasy prichadzali.
"Asi si si ale nevsimol, ze ten nas... 'Vitazny' pochod skoncil trosku masakrom a to, ze niekto niekedy napisal, ze je nieco tak, neznamena, ze to tak bude navzdy..." Druhy hlas mu skocil do reci: "Jak mozes byt taky pesimista? Sak sme vyhrali! Pobili sme Tauou do posledneho!"

Zaar siel za hlasmi, ten prvy znel stale dost pubertalne a ten druhy bol zaneseny, slova vyslovoval iba nedbalo. Najskor to boli dvaja mlady branci, co nahodou, alebo vdaka priazni osudu prezili. Ako kracal, zrak mu padol na padlych navokol. Kazdy jeden este v smrtelnom krci zvieral svoju zbran. Zakladne kredo Cisarskej gardy bolo teraz tym co  sa v Zaarovej mysli vyplavilo na povrch:

-Vasa zbran je to najcennejsie z vasho vybavenia. Je tym co vam najviac zo vsetkych predmetov co dostanete, tym ktory bude hovorit Cisarove slova miesto vas a zaroven aj tym co vas najdlhsie udrzi pri zivote. Da sa povedat, ze je dolezitejsia ako vas zivot, pretoze aj ked odovzdate vase duse Cisarovi, iny mozu pozdvihnut vase zbrane a bojovat v mene Cisarovom.-

Zacal hladat dake zbrane co mohli patrit porucikovi, alebo komisarovi, pokym k nemu doliehali dalsie casti rozhovoru: "Co si ticho? Co sa chytas za hlavu? Ved si bol najhorsi na treningu. A pochybujem, ze pocas tej bitky niekoho zastrelil!" Nasledovalo dlhe vzdychnutie, ktore sa stracalo v dazi. "Jaj moj, ked si taky hrdina, vies comu museli povedat, ze to bola chyba?" "Kto? Co? O com?" "No ja len, ze tvoji rodicia to urcite videli ako chybu, ze sa im nechcelo pouzit ochranu..." Zaar sa neubranil usmevu. "Co? Ako si to dovolujes?" "Psst!" "CO!?", zakrical ten prvy este vacsmi. "Bud ticho a pocuvaj!"

Zaar akurat nasiel energeticky mec, co mu sedel do posvy, ked to zacul aj on. Odniekial z dialky prichadzali vykriky, ako ked niekoho mucia. Schmatol prvu pistol co nasiel a rozbehol sa smerom za vykrikmi. Obiehal okolo kostry tanku, ked sa v dialke z dazda vynorili obrysy postav, ktore sa sklanali jedna nad druhou.

Ako to uvidel, uplne instynktivne chcel spomalit, ale ako to spravil, nohy sa mu smykli na blate zmiesanom s krvou a dazdovou vodou a s cvachnutim spadol do tej zmesy. Uvedomil si, ze uz nedrzi v ruke rukovat pistole, tak si utrel tu brecku z tvare. Tam v dialke videl pohyb. Zaznel dalsi vykrik a postava sa otocila spat k mucenemu. Zaar zostal radsej lezat aby na seba neupozornoval a snoril v blate po rukovati pistole.

Komisar si sam ani neuvedomoval, ako je dobre maskovany, bol iba jednym z mnohych tiel co lezali na zemi.

Ked sa jeho prsty konecne stocili okolo rukovate, zacul dvojo hlasne cvachtajucich ludi, co bezali bahnom. Zacal sa zdvihat s planom prebrat velenie nad dvomi gardistami.

"Pri svatom Salvadorovi!" To boli slova jedneho z gardistov tesne predtym ako od laknutia sa dopadli obaja do blata.

Otocil sa k nim a oni uvideli jeho nepeknu tvar. Sedeli v blate a pozerali na seba. Ten depresivny gardista nemal na hlave helmu, a nemal ani celu uniformu, mal iba tmave hnede nohavice, olivovo zelene triko a prehodenu hnedu bundu, z ktorej si zlozil nepriestrelne platovanie. Ten druhy bol ukazkovym prikladom vymyteho mozgu, ta ista rovnosata, co ten druhy, akurat jeho bunda a nohavice rovnakej farby boli vzorovo upravene, vsetky pancierove platy na svojich miestach, helma zatiahnuta a pred tym ako padol do blata, si ich urcite vsetky vylestil. Este aj zlata orlica na cele jeho helmy by sa v priamom svetle leskla na mile daleko...

Komisar sa na nich pozrel, a ako sa siel ten vybliskany postavit do pozoru, zatrhol im to rukou a kyvol aby sli pri zemi za nim.

Dazd padal stale rychlejsie a este aj vietor zacal fukat. Komisarov plast sa vo vetre krutil a plieskal. Ciapka mu odletela. A ako sa pomaly plyzili k svojmu cielu poculi coraz viac stonov. Skryvali sa za roznymi hromadami srotu, alebo dokonca mrtvol. Odkedy sa stretli neprehovorili jedine slovo. Zaarovi sa v mokre dni bolest vzdy vracala do hrdla, takze by asi najskor nemohol nic moc narozpravat ani tak.

Ukryt si nasli za srotom z polnej kuchyne. Pozorovali ako dakto pripominajuci doktora, pracuje na tele pacienta, ktory sa zmieta v bolestiach. Pesimisticky gardista sa zodvihol z bahna a vykrocil smerom k improvizovanemu ordinancnemu stolu. "Myslim, ze by sa mu zisla pomoc." Standardnu laserovu pusku oprel o prevrateny hrniec na ktory bubnoval dazd. Zaar ho chcel zastavit, ale miesto hlasu mu z hrdla vyslo iba bezhlase chrcanie.

Samozvany chyrurg si veselo pospevoval ludovu melodiu, skloneny nad svojim pacientom. Zaar nevedel, ci sa za nim pustit, alebo zostat v kryte... Mal by velit bez pochybnosti a predsa nevedel co robyt. Iba mimovolne prstom utrel kontrolku na laserovej pistoli.

Gardista kracajuci smerom k medikovi videl pri jeho nohach hromadu mrtvol, z ktorych boli stiahnute uniformy a mali vyoperovane mnohe organy. V jeho mysli sa utvaral obraz doktora ako hrdinu a muza cinu.

Doktor sa pomaly vystrel a bliziaci sa chlapec zastal na mieste. Pacient zacal skuvinat bolestou. "Pssssss ssst... nechceme to teraz pokozit, vsak nie, hmm?" Chirurgov hlas bol az neprirodzene vysoky. Otocil sa na opatku a usmial sa na pozorujuceho co stal len par krokov od neho. V takmer plochej tvari, ktora zo vsetkeho pripominala najskor asi vajce, sa leskli dve male cierne ocka.

Kontrolka na pistoli bola tmava, to znamenalo zle spravy, nemal energiu, takze ak by bol ten medik vysinuty, bude mat problem. Bez hlasu ani jednemu z tych blbcov nema ako povedat aby sa don pustili.

Telo na stole sa zacalo divne zvijat. Zaar sa vrhol vpred, vytasil mec a ten splanul v ziare energie. A to vsetko len na to aby dva pol kroku od toho pomateneho maniaka, pre nich vsetkych zastal cas.

Vyskumny tim poslany na miesto bojov hlasil 100% strat na oboch stranach. V tomto pripade v prospech Imperialnej straze. Nevratili sa vsak s prazdnymi rukami, priniesli trofej do siene slavy. Bol nou mec komisara Zaara, potvrdzujucu staru pravdu, ze aj ked sa telo komisara nikdy nenaslo, jeho zbran aj v rukach neznameho hrdinu priniesla smrt neprialenovi z dalekych hviezd.