Kde bolo tam bolo, kedysi davno, v jednej velmi vzdialenej krajine, bolo jedno kralovstvo. Kralovstvo prosperovalo, vsetko bolo ako v rozpravke a kralovna uz pod srdcom pravdepodobne nosila nastupcu tronu. Ludia v tejto krajine zazivali zlaty vek. Kralovnej sa sice nenarodil dedic, ale krasna dcerenka. Dali jej meno Ruzenka. Ale zla sudicka ju prekliala a ked mala sedemnast, zaspala na kolovrate na dlhych sto rokov.

Bola vyslobodena, ale jedna sluzobna zostala po jej oslobodeni v zamku. V tom case bola v podzemi zamku. Ked odtial vysla, nasla prazdny cely zamok, obrasteny krasnymi ruzami. Pripadalo jej to ako sen. Chodila po prazdnych chodbach a robila vsetko co kedy chcela. Skusala si tie najkrajsie saty a sperky co nasla... Jednoducho si uzivala to, co povazovala za sen. Az prisla do najvyssej veze a nasla tam kolovrat.

Popodisla k nemu a na sidle uvidela hnedu, zaschnutu, kvapku krvi. Rozhodla sa ju utriet a pichla sa. Svet sa jej rozmazal pred ocami a ona klesla k zemi. Zamok sa znova stratil z mapy a zarastol ruzami uprostred lesa, ako keby tam nikdy ani nebol.

Kristine sa snivala nocna mora. Mora, z ktorej sa nemohla prebudit. Raz ju pani schytili a mucili pre svoje potesenie, potom ju uvrhli do temnej temnice. Zrazu bola pri mociaroch a ludia na nu kricali aby ich ratovala, ale ako sa k nim priblizila, zmenili sa na matohy a strhli ju k sebe. Ponarala sa hlbsie a hlbsie. Zrak jej uz zahalilo bahno. Zrazu pocitila jemny dotyk na ruke, ako ju bez tazkosti vytahuje von. Cudzia ruka jej potom jemne utrela bahno z oci. Uvidela jeho tvar iba na chvilu, len aby sa jej stratila ako sa odvratil. Citila, ze znova straca zem pod nohami, ked v tom sa ten cudzinec rychlo otocil, jemne ju zachytil a vtisol jej rychly, vsak nesmely bozk na pery.

Vsetko pohltila temnota. Rozlepila svoje oci a uvidela, ze je stale v izbe s kolovratom. Obzrela sa navokol a uvidela muzsku postavu ako vychadza z dveri. Nebola oblecena ako sluzka, ktorou bola cely zivot, ale mala na sebe saty patriace princeznej Ruzenke. Chytro sa postavila a rozbehla sa za muzom co vychadzal z izby.

Volala za nim aby ju pockal, ale on neodpovedal. Zbehla po schodoch najrychlejsie ako jej saty dovolovali, len aby skoro vrazila do dveri na ktorych bol pripevneny list papiera. Otvorila ich a za nimi ju cakala iba prazdna chodba s valenym stropom. Bola si ista, ze keby ju nebol zachranil, tak by tam spala v tej nocnej more az naveky vekov. Bol to jej zachranca, do ktoreho sa zamilovala na prvy pohlad a predsa si nezapametala jeho tvar.

Jedine co jej po nom zostalo bol papier na dverach pripevneny zvlastnym kuskom priesvitneho papiera. Strhla ho. Znaky na papieri nevedela precitat. Niektore pismena jej boli zname, ale nedavali jej ziadny vyznam. Ten priesvitny papier tam hore bol z jednej strany lepkavy a z druhej hladky, az smyklavy. Pozerala sa na lepiacu pasku ako na maly zazrak. Mal to byt prejav lasky, ze jej dal carovny predmet? Bol znetvorenym carodejom a preto usiel? Spytovala sa sama seba.

Nikdy zamok neopustala, cely zivot stravila za jeho murmi. Ale teraz ju srdce volalo a ona mu nedokazala povedat nie. Chytila mosadznu klucku na mohutnych dverach a vysla zo staleho pritmia prastareho zamku.

Slnko jej zasvietilo do oci. Zatienila si oci rukou. A predsa pozorovala to Slnko ako sa romanticky ponaralo za jesenou malovane stromy a ruzove kriky ktorymi bol zarasteny cely dvor a obrastene vsetky mury. Mnohe kvety uz stracali na krase, ale mnohe sa este stale drzali v plnom kvete. Sla po jedinom chodniku co viedol von. Presla popod spalenu branu a vosla do lesa.

Ako kracala a tiene sa zacinali cim dalej tym viac predlzovat, jej plave vlasy menili jemne odtien, takze vyzerali ako keby boli zo stuhnuteho medu, ale tento vyzor stratili spolu s poslednymi lucmi slnecneho svetla.

Nevedela aky hlboky je les, tak jej neprichadzalo zvlastne, ked po par minutach chvodze uvidela cistinku. Vysla na nu a ocitla sa na betonovej ceste s chodnikom. Nepamatala si, ze by popri zamku viedla daka vyznamna kupecka cesta. A tak isto si nepamatala, ze by boli aj ine cesty ako kamenne. Ale ved predsa sa kralovstvu vodilo dobre a tak sa dali urcite cakat dake novoty.

Ake velke vsak bolo jej prekvapenie, ked sa nad jej hlavou rozblikala neonka. Padla na kolena a prosila Boha, aby ju este nebral a modlila sa vsemozne modlidby, co jej prisli na rozum... Uz videla ako po novej ceste pre nu prichadza koc bez koni, ako pri nej zastavuje, ako z neho vystupuju dvaja prazvlastne obleceny muzi. Ale miesto bielych, ziariacich ruch mali cierne.

Prosila ich aby ju nebrali, ze ona nikdy nikomu neublizila, a ze aj ked niekedy nico ukradla, tak to len z hladu, ze ona urcite nepatri do pekla...

Policajti iba na seba pozreli a bez slova ju nalozili do auta. Priviezli ju chuda na stanicu a tam sa jej zacali vypitovat. Podla testov bola svojpravna, ale pripadala im pomatena. Nevedeli ako sa rozhodnut a nevedeli, ze co by bolo pre nu najlepsie. Ked im ukazala papier od jej zachrancu, zavolali dotycneho na stanicu, zevraj nasli niekoho, kto ho hlada.

Ked muz prisiel, povedal im, ze pracuju obaja v poulicnom divadle, ktoreho pravidlo, je hrat az na smrt a pokym sa nepovie urcita veta, tak nik nesmie prestat hrat svoju rolu. Odviedol Kristinu z policajnej stanice a priviedol ju k sebe domov.

Ked sa ho pytala, ze preco usiel, povedal, ze jeho skromne pomery, by sa na princeznu nehodili, ona mu vsak povedala o sebe pravdu. Od radosti by ju v tu chvilu, jak mu povedala co k nemu citi najradsej objal, ale sam by bol nastvaty keby sa koli niekomu dostal do problemov a na policiu. Jej odpoved vsak znela:
"Ako sa mozem hnevat na niekoho, kto ma za jeden den zachranil dva krat?"

Padli si do narucia, zobrali sa a zili stastne az pokym nepomreli*, koniec.


Ak sa vam to nahodou pacilo a mate radi stastne konce, tak dalej necitajte.




*Niekolko rokov na opisovane udalosti vypuklo povstanie robotov a o ludoch uz nikdy nikto nepocul... Posledny robot prestal fungovat dvadsat pat rokov po povstani.