Pokym sa hraci prezliekali do tej hromady srotu co nasli vo virtualnom svete, ja som siel rozbehnut portaly. Hra povodne ani nebola hrou, ale vojenskou simulaciou na vycvik vojakov. Ale ako sa cas posuval a vlada bola cim dalej tym viac kontorolovana obchodnymi retazcami, dostalo sa to medzi ludi a mohol sa hrat kazdy. Ale pred desiatimi rokmi, ked som sa stal technikom v tejto diere, Zem uz bola jednoducho preplnena a nebolo dost jedla.

A kedze cely svet dnes lezi v rukach jednej rodiny, ktora s nami moze robit co chce, hra sa stala povinnou na pat rokov a kto v nej zomrel, zomrel aj naozaj. Takze ked ste dosiahli dvadsiaty rok svojho zivota, mohli ste jednoducho prestat hrat a najst si bezpecnejsiu pracu. A ak ste zostali hrat, tak sa z vas stali profesionalny hraci. A profesionalny hraci, su dnes hlavnymi hviezdami televizie. Ty najlepsi maju dokonca vlastne stanice, kde vysielaju iba ich.

A vysledok? Cela Zem ma na co cumiet pri veceri, iba malo ludi prezije hru, takze nas maticka Zem staci vsetkych zivit a vsetci su stastny... teda az na patnastrocnych co si do portalov vliezaju po prvy krat.

Miestnost s portalmi bola v podstate iba velka hala, ktorej steny lemovali portale. Portal vyzeral ako jedno zo stredovekych brneni, lenze bolo prepchane najroznejsim nanotechnologickym pristrojenstvom a dokazalo simulovat vsetko... No je pravda, ze modely co dokazali simulovat naozaj vsetko sme tu mali iba styri a tie dalsie nedokazali simulovat take vychytavky ako to jednoduche potesenie z pohladenia, ale v podstate poskytovali dostatocny zazitok aby ste tomu svetu uverili.

Popiskoval som si staru barovu odrhovacku ako som siel smerom k ich trom portalom. Uz dlho sme tu nemali noveho hraca a podla mna to tak bolo asi najlepsie. Aspon som nemal vela roboty. Presiel som okolo oblekov a stlacil velke zelene tlacidlo na kontrolnej konzole na konci haly.

Energia zacala vdychovat portalom zivot. Valena klemba haly sa rozziarila svetlom oranzovych neonov, vyskladanych do napisu: The Game Dvere na konci chodby sa otvorili a dnu vosli uz plne vybaveny Salvo, Niko a v ich patach pustne zmalovany Reaper. Len jedna vec mi na Reaperovi vadila, jeho vlasy. Vsetci ostatny hraci boli vyholeny, alebo aspon v miestach konektorov, aby sa k nim dalo lahko dostat.

"Je vsetko pripravene sefe?" Na Salvovu otazku som odpovedal otazkou: "Myslis, ze ste tym spravnym poslednym kuskom aby to vsetko ficalo?" "To sa uvidi, az skoncime." "Tak si pohnite, ani nie za patnast minut zacinate!"

Vliezli do brneni co ich drzali nad zemou a umoznovali im plny pohyb po virtualnom svete a teraz prisla na rd moja predposledna uloha. Zapojit ich mozgy do hry. Na chrbte hlavy ma dnes kazdy clovek konektor, ktory ho moze pripojit na takmer hocjaky portal na svete. Nebol by s tym problem, nebyt Reaperovych vlasov... ale sak jeho zabije ked sa to zle pripoji, nie mna.

"Vela zabavy a vela stastia!" Bolo jedine co som im stacil zapriat predtym ako sa stratili vo svete Hry.

Pokym ja som presiel ku konzole a na obrovskej obrazovke s krystalovo cistym obrazom som sledoval zapas:

Damy a pani, naposledy sme nechali Salva a jeho lovcov uz blyzsko ich ciela. Ale kedze v zivote nie je nic lahke, tak ani tie tri vrtulniky spolocnosti New Dawn samy od seba neodletia. Kto vyhra? Predsa ten kto si k sebe nakloni osud. Vsetci hraci online.

Salvo sa rozbehol do vnutra bunkru. Zacal sa boj o sekundy, pretoze zatial je iba jedna cesta dnu a tu kryje Niko. Zatial. To preco sem prisli by malo byt tam niekde dolu.

Helikoptery vonku zacali pomaly pristavat. A prisiel Reaperov cas. Spod maskovacieho plasta vytiahol upilovanu ostrelovacku bez nabijacieho mechanizmu a sip so sklenennym hrotom, natrety na cierno. Vlozil ho do hlavne, kam sa presne zasunul. Namieril na dvere poslednej pristavajucej helikoptery a cakal pokym sa otvori rampa pre pasazierov. Nad sedastou pustou za zvuku vystrelu tlmeneho rotormi prehnal sip a skoncil v trupe vrtulnika nad rampou.

Priesvitny plnyn co bol v sklenennej nadobe sa dostal medzi mladych hracov bez toho aby si to chudaci co i len uvedomili.