Sedel tam kde vzdy a pozeral sa na mraky ako putovali obrazom co malovali slnecne luce co sa odrazali od mesiaca. Cim si prave oni zasluzili tento osud? Ako moze mat nieco take celovesmirne zrovna taky zdrcujuci efekt na ludi co nikdy nikomu nic nespravili? Bol bestiou, alebo ju z neho spravili "normalny" ludia? Kde je tolko? Uz tu mala davno byt...

"Kde si tolko bola?" Spytal sa ako za nim prisla. "Ty si môjdruhý manžel, nevieš že ja som bigamistka? Bola som zane prázdnená s tým prvým." Znela jej odpoved, nevinna a nenutena. "Pokym si clovekom mozes byt skym chces a kde chces, ale vies ako to je v noci, ked iba mesiac na cestu nam svieti." "Aha, vtedy si ma pritúliš len ty?" Na perach sa jej pohraval sibalsky usmev ako si prisadla a spolu pozorovali mierne zamracenu oblohu.

Neodpovedal. Ani si uz nepamatal ako sa prvy krat stretli. A ani ona nepotrebovala odpoved. Cele ich zivoty boli iba vysledkom dvoch sialenych behov proti muru. Pokym zili svoje normalne zivoty, ona bola mierne sialenou a ambicioznou dievcinou, ktora mala zivot sprijemnovany svojim priatelom, aj ked na druhej strane si ho mnoho raz, tak ako aj dnes sama zneprijemnovala. No a on bol clovekom tak trocha z ineho sveta. Vybocujuci z kolaji, hladajuci zmysel a cim dalej, tym viac paranoidnym.

"Myslis, ze sa na to niekedy najde liek?" "Neviem, ale aj keby hned bol, tak ta najhlupejsia vec co by sme mohli spravit, by bolo ist sa niekomu len tak nahlasit." "Asi mas pravdu a zastrelit sa nechceme nechat ani jeden."

Nastalo rano, prisiel den,
plakali listy, plakal pen.
Ked svitla biela nedela,
ona sa prva prebrala.

Lezala niekde na luke a citila studeny vietor prehanajuci sa po jej tele, pohravajuc sa s jej potrhanym satom. Citila nieco medzi zubami. Nevstavala a nad sebou videla iba korunu lipy. Siahla rukou do ust a nahmatala si medzi zubami mastnu nitku. Potiahla ju a bez toho aby zistovala co to bolo ju jednoducho odhodila. Ak bola jedna vec co na sebe nenavidela, boli to tieto preberania sa na najroznejsich miestach s obschutymi perami od krvi.

Bolenie hlavy bolo vzdy horsie ako po opici. Nech uz sa v noci dialo cokolvek, nieco mal v krku a chcelo to von. A chcelo to von naozaj rychlo. Stihol sa iba krcovito dostat na vsetky styri a sabla vyvrhla daku brecku z jeho hrdla. Jasne v nej bolo vidno kusy suroveho masa. "Fuj..."

Chvilu este v tej polohe zostal, zizal na svoj ex-obsah a zhlboha dychal. Citil na sebe pohlad jej oci, kovovej farby a olovennu pachut v svojich ustach. "Si v poriadku?" Spytalo sa ho uz sediace dievca. "Hej, aj ked neviem ci by sa to dalo povedat o jednom z nas." "Pozri nesmies sa na seba pozerat ako na priseru, jednoducho sme taky aky sme a musime s tym zit."

Vykopali jamu a pripravili hrob, nedelne poludnie bolo pre nich temnejsie ako ta najtmavsia noc. On stal nad jamou s nieciou lebkou v ruke. Videl v nej stopy po zuboch toho cim v noci boli. Nedaleko rastol strom posiaty zaludmi. Ona priniesla jeden zo zeme, co vyzeral tak, ze by z neho mohol vyrast strom. Podala mu ho a on ho vtisol do miest odkial za ziva prameni miecha. Polozil lebku do hrobu a potom zosnuleho, alebo zosnulu zahrabali.

Ako sa vracali ku skrysi, kde ich cakala voda a ciste oblecenie, panovalo medzi nimi neprijemne ticho. Ticho v ktorom boli obaja vaznami svojich vlastnych myslienok. Az ked to ani jeden z nich uz dlhsie nemohol vydrzat, zacal on, viac pre seba, ako keby sa jej nieco pytal: "Uz mam toho plne zuby ako sa mi to co si nepamatam vracia v snoch. Vsetko to co sa stalo..." Ona iba prikyvla pretoze k tomu naozaj nemala co dodat a zacala o niecom inom. "Nepripada ti to divne, ze vzdy vieme ktorym smerom mame ist?" "Sme dvaja a v noci sme sa tam museli nejako dostat."

Ked prisli, zmyli zo seba znaky noci za splnu a spravili zo seba znova ludi. A ako sa chystali kazdy ist svojou cestou, ona sa este otocila s prosbou: "Napises mi do dalsieho splnu basnicku?" "Posnazim sa."