V hlave jej zrazu vypukla taka bolest, ze by zlozila hadam aj kona. Zvreskla a zosunula sa do kolien. Klacala tam na studenych kachlickach a svet navokol stracal farbu. Bol cim dalej tym ciernobielejsim a vzduch bol taky chladny, ze sa jej dych zrazal pred ocami. Umele svetlo co vychadzalo zo ziarovky zablikalo a neprirodzene zbledlo a zoslablo. Z tmavej steny oproti umyvadlu o ktore si opierala hlavu v ktorej jej pulzovala bolest sa zacali vynarat dve vyblednute, priehladne postavy.

Srdce sa jej rozbusilo ako sialene, uz zase to bolo tu. Zacula ozvenu ich slov, ktore preslo od veci ktorych sa bala ako mala k veciam ktore by dokazali vystrasit aj cely tym poprednych vedcov, odetych do bielych plastov. Biela, nemala rada tu farbu. Kricala aby zmizli, vrieskala v agonii, ale muz so zenou tam iba stali, pozerali na nu a stale donekonecna drmolili o jej prekliati.

Stratila pojem o case a z hnevu presla do zufalstva. Toho stavu, ked ich uz iba prosila. Ale oni nikdy nic. Nie, nebude im slubovat... Nesmie, hlavne potom co sa stalo ked to spravila... Nie!

Roztrasenymi rukami vsunula striekacku do nadobky s drogou. Potiahla za piest a natiahla tu ciernu tekutinu do vnutra. Zena co stale odriekavala k nej zrazu vykrocila. Nadobka dievcatu vypadla z ruky a droga sa liala po bielych kachlickach do ciernych spar medzi nimi, tvoriac tak akusi mrezu, klietku z ktorej nemozno uniknut.

Biela zena za nou natiahla ruku: "V temnote noci, kracat po temnej ceste budes a nik ti ju neosvieti..." Prilozila si injekciu k ruke, citila ihlu prenikat jej kozou a rupej krvi co sa sirila okolo ihly. Vedela, ze kazdou davkou je viac a viac mrtvou. Dokonca bez duse... "Boze, kde si? Chodte prec... Prosim..." Precedila medzi zuby ako sa jej palec dostaval blyzsie a blyzsie k svojmu cielu. Mala pocit akoby sa cela izba triasla a jej drkotali zuby. Ziarovka sialene blikala... But teraz, alebo sa to naozaj stane... V usiach pocula obeh krvi vo svojom tele...

Zrazu vsetko ustalo. Kupelna sa ponorila do sera briezdenia a sklo zo ziarovky padalo na podlahu a triestilo sa. Kachlicky uz nesvietili na bielo, ale boli znova prijemne zazltnute a spary uz neboli kontrastne cierne, ale prirodzene spivave. V miestnosti bola znova sama. Sedela na kolenach, na studenej zemi, s hlavou opretou o umyvadlo. Snazila sa ukludnit hlbokym dychanim.

Niekto zvonil. Otvorila oci. Odrhla ihlu od koze a zahodila striehacku do rohu kupelne. Oplachla si ranku po injekcii. Zobrala uterak a obalila si jednu nohu. tou sla ako prvou a tu bosu kladla iba na miesta kde sa nic nelesklo. Nemala totiz ani najmensiu chut si teraz este vytahovat sklo z nohy.

Niekto stale zvonil, jednotlive udery kladivka na zvoncek ju bili po hlave a tak sa rozhodla otvorit. Uterak nechala na kraji kupelne a prisla ku vchodovym dveram. Stale to zvonenie. Odomkla, stlacila klucku a potiahla dvere k sebe, aby videla kto sa to tak urputne dobija, do maleho zlteho domu na rohu Piniovej ulice.