Noc sa pomaly rozlievala po krajine a ľudia na dedinách líhali so sliepkami už keď slnko zapadalo a vykreslovalo tak obrys vzdialeného mesta. V noci sa strhla poriadna letná búrka a tak šenkári znova zarobili na pútnikoch čo nemohli, alebo skôr nechceli prespať vonku v daždi.

Juraj Mojžiš, krčmár v dedinke Petrovce sledoval ako ťažké kvapky bubnujú o oblok a mlčky leštil krígeľ od piva. Nemohol v noci spávať. Bol s tým aj za bylinkárkou aj za farárom, ale nik mu nevedel pomôcť. Blikotajúci sa plameň sviečky v lampáši čo mal položený na pulte bol jediným zdrojom svetla v miestnosti. Vietor začal hvízdať o komín. Juraj sa poriadne zahľadel von do tmy.

Dobrú chvíľu tmu skúmal očami, keď sa mu objavil úsmev na perách, vedel, že dnes v noci zarobí. Od hory smerom k šenku cválal kôň s jazdcom s veľkou taškou a šľachtický kuriéri by tak či onak nespali vonku. Je to iba otázka času...

Dvere sa otvorili a stála v nich postava zahalená v hrubom, modrom plášti premoknutom do nitky. Kuriér si ho nezložil na vešiak. Neznámy prišiel až k pultu a oprel sa. Kapucňa plášťu mu zakrývala tvár. "Krištáľovo čistú čašu vodky a nocľah pre mňa a môjho tátoša." Objednal si kuriér známym hlasom. "A vaše meno ctený pane? " Juraj nezabúdal na to aby vedel kto u neho prespáva a zároveň ten posol nemusel byť až tak úplne iba poslom. "Som Merkury, Fredy Merkury." "No take meno som este nepocul... Nevadi, myslim, že to prežijem."