0.
Kovové oko kamery viselo pod nudným odkvapom nudného úradu a znudene sledovalo nudný deň ktorý sa už pomaly, ale isto prehupol do noci. Dnes chodili po ulici iba samý nudný ľudia a ešte aj ten vzor vytvorený z kachličiek už kovovému oku začínal pripadať nudný. A navyše akoby naschvál ešte aj všetko to nudné chodenie ľudí z jedných dverí do druhých ustalo a jediné čo teraz kamere robilo spoločnosť bola nuda.

1.
Svet, tak ako ho poznáme, je minulosť. Svet, tak ako by sme ho chceli, je sen a utópia. Svet, tak ako je, je šialenstvo ako život sám. Zem. Planéta Zem od svojho počiatku žila. Žila, tak ako žije aj kameň. Každý zajtrajšok predznamenával nový včerajšok a tak bola zrodená história. Tým pádom človek ešte nič nevymyslel. Iba odhaľoval to, čo už bol schopný pochopiť. Čím sa dostávame k otázke, keď niekto tvrdí, že božstvá si človek vytvoril aby chápal svetu, prečo dnes nedokážeme pochopiť vieru v nadprirodzeno? Keď nedokážeme poprieť Boha, Alaha, Budhu... Ako môžeme tvrdiť, že vo vesmíre žijeme sami a taktiež, že tu s nami od počiatku vekov nežije aj niekto, alebo skôr niečo čo pripomína skôr výplod fantázie ako realitu?

3.
Veronika sedela za stolom a bezradne hľadela do skrípt z histórie. Prehrabla si rukou vlasy aby ich nemala pred očami a mohla sa znovu pustiť do čítania tých nezmyslov o tom čo sa kedysi stavalo, kde sa stavalo a prečo sa stavalo... Aj keď ju z toho všetkého trápila jediná otázka. Prečo práve ona? Prečo práve ona zaspáva vždy keď sa do toho pozrie, prečo práve ona prepadá z tejto prekliatej teorié a prečo práve ona musí v piatok večer sedieť nad knihou ktorú tak nenávidí, zatiaľ čo všetky jej kamarátky sa vonku bavia? Ešte aj jej rodičia a veznitelia v jednej osobe mali vo vedľajšej izbe spoločnosť. Mala sto chutí vypadnúť, ale opakovať ročník tiež nebolo dva razy lákavé. Zrak jej padol znova na nudnú hromadu textu a ofina padla pred oči. Od vedľa sa ozval hurónsky smiech. Nervózne fúkla do vlasov a hodila skriptami o stenu.

4.
Pouličné osvetlenie zrazu vrhlo do uličky so znudenou kamerou ostré tiene skupinky mladých čo sa hrnula domov z dákeho zábavného podniku. Nohy sa im podľamovali a spoločne, skoro ako jedno telo sa sunuli sprava doľava. Kovové oko priam bažilo po tom aby zle odbočili do slepej uličky kde viselo, aby sa tu hádali a prinajlepšom aj pobili, poprípade si to rozdali. Bolo to jedno. Čo i len jediný pád by stačil aby bol tento deň aspoň trošíčka menej nudným.

5.
Nehovorím to preto, aby som vás plašil. Nehovorím to preto, aby som vás varoval. Nehovorím to ani pre srandu králikom. Hovorím to, lebo musím. Jedného dňa príde deň, keď vykapeme ako dážďovky v znečistenej pôde. Tak sa vás pýtam, čo za sebou každý deň nechávame? Ja nechávam dym. Prečo práve dym? Neviem. Azda je to tým, že ním môžete len tak beztrestne prejsť a ani si ho nevšimnúť, alebo ho celé hodiny pozorovať a sledovať ako sa mení, aj keď vždy vytvorí jedine špirálu. Čo vraj dokazuje, že vo všetkom navôkol môžeme nájsť matematiku a čísla, teda aspoň podla matematikov a numerológov.

6.
Dverami treskla naschvál. Zbehla tých pár schodov a ako sa jej chladný nočný vzduch vlieval do pľúc jej nálada stúpala raketovou rýchlosťou. Do ruky jej vletel mobil a automaticky vytočila číslo Andrejinho mobilu.

7.
Kovové oko kamery ďalej sledovalo skupinku mladých. Ako sa trepali popri uličke, jedno z dievčat zastalo a vyhrabalo z nohavíc telefón. Celá skupina zastala a uprela na ňu pohľady. To že boli tie pohľady rozmazané, tak to kamere vôbec nevadilo. Podobné scény už videla. Buď ju teraz zbijú, alebo sa z toho vykecá. Miesto toho aby sa však stalo jedno, alebo druhé, stalo sa niečo čo kovové oko ešte nevidelo. Iba sa tam zložili a poopierali sa o múry slepej uličky. A vtedy sa veci zmenili a železné oko kamery videlo konečne niečo nové. Chlapci si rozopli nohavice a namočili steny. A jeden... jeden si dokonca namočil nohavice. Skupina tam kaprila ešte dobrú chvíľu, až sa postupne celá rozišla a zostal tam opretý jediný mládenec. Vyzeralo to, že na niekoho čaká.

8.
Sme stvorenia svetla a či temna? Neviem. Jedna vec je však istá. Všetko je inak a to inak je ešte inak.

9.
Ako sa Veronika blížila k miestu, kde ju mali všetci čakať, nejak sa jej nezdalo, že nepočuje žiadne výkriky a smiechy jej pripitých kamarátov. Ale v tme videla obrysy o múr opierajúcej sa postavy. Najskôr to už väčšinu omrzelo a šli domov. Aj keď jej jej predstavivosť predkladala aj tisícky iných omnoho horších scenárov. Čakala tak trochu, že každú chvíľu sa po nej ten chalan hodí s nožom v ruke, ale ako približovala a skúmala ho pohľadom, zrazu jej začal pripadať nevysvetliteľne príťažlivý. Prišla až na kraj uličky a všimla si, že ju pozoruje.

10.
Do znovu úplne nudnej uličky pri úrade sa zrazu naklonila nejaká dievčička. Kamera na ňu sústredila svoj ľadový pohľad. Len aby sa zas stiahla za roh a následne bola v zornom poli nahradená čakateľom. Chvíľu sa s nou rozprával a potom spolu vošli do slepého uhla, kam kamera nikdy v svojom živote nevidela.

11.
Ale ako nad týmto nezmyslom uvažujem, miesto toho aby som myslel na podstatnejšie veci, tak ma napadá, čo ak? Čo ak je všetko zábavné iba výmysel? Veď všetko čo človek vytvoril bolo najskôr iba myšlienkou. A čo je to myšlienka vo svete ktorému vládne definícia, že je nudný ako trojuholník ABC so stranami a, b, a c? Načo je radosť, láska a človek samotný, keď dnešná doba hlási rozum, hmotu a čísla miesto šťastia? Potrebuje všetko dôvod?

12.
Bolo to rovnako šialené ako ten sen čo mala včera. Noc, strašidelno-romantická ulička, krásny cudzinec... Potrebovala takýto únik od reality už dávno. Nedávalo to zmysel a ani nemuselo. Cítila sa dobre a to jej stačilo. A cítila sa tak až do chvíle, keď jej cudzincove tesáky preťali tepnu a začali vysávať krv.