Vonku bolo tak ako vzdy v tychto koninach... Chladne slnko svietilo a vietor fukal. Medzi pahorkami sa krcila osada obohnana betonovym murom z ktoreho trcali miestami kusy zeleza a dreva. Mur mal nieco dobre cez jedenast metrov do vysky a tato osada stala v strede znicenej asfaltky a na miestach kde sa cesta stretavala s murom, hradbu pretinali dve masivne kovove brany.

Z dialky aj z blizska to pripominalo nedobytnu kruhovu pevnost po ktorej hradbach sa stale premavali hliadky jej strazcov. Jedine co sa tycilo nad ich hlavami boli uz len sede oblaky a dva hrdzave zeriavy na ktorych casto vysedavali uprostred pustatiny masozrave havrany. Navokol nic nerastlo, takze osada vyzerala oproti okoliu pochmurne a monumentalne ako seda citadela.

Ale miesto pocitu bezpecia sa za murmi osady skryval strach, strach putujuci medzi ludmi. Tito ludia nemali lek v ociach, ba dokonca sa pri pohlade na farby stale pozerali na svet ako na zahmleny sedo-sivy pohlad do nocnej mory z ktorej ani po prebudeni niet pokoja.

V miestnom lokali, tam kde sa vzdy zacinaju pribehy pravidlne sedaval strec. Mal dlhe sedive vlasy, ktore mu zakrivali vychudnutu tvar posiatu lisajami natiahnutu na mohutnej lebke. V ocnych dolkoch mu horeli hnede oci. Nemal rad nikoho a nic... Teda az na chlast, teple jedlo a tvrdu muziku, ktora bola uz v casoch pred vojnou vykopavkou. Vzdy sedel v zadnom kute a neprehovoril jedineho slova. Nebol daky silak, ale siel z neho strach. Stary odrany kozak, neraz opravovany izolepou, alebo hrubou nitou a lahka vychadzkova obuv o nom hovorili, ze urcite nie je jednym z vrecovinou a kozusinou zo zajacov omotanych miestnych.

Od narodenia tych troch deti co boli v osade im kazdy den prizvukovli aby sa s nim v ziadnom pripade nedavali do reci, ze ked uz pre nic ine, tak, ze je stelesnenim samotneho diabla a pocuva jeho hudbu z toho repraku na ktorom tam vysedava. Ale ako vsetci viete, ak budete cloveku v puberte stale niecozakazovat, zakonite to spravi.

A tak sa prostredny z troch synov Adama a Leny S., ktoremu sa ta metalova a rockova muzika pacila rozhodol k nemu prisadnut. Prdtym si na seba navliekol to najtmavsie co doma nasiel a uz bol v krcme. Objednal si tu skvasenu stanmku co tu predavali pod honosnym nazvom, ze pivo a vykrocil ku kutu zahaleneho tienom a cigaretovym dymom.

Z dymu sa pred nim zacal zhmotnovat sprachniveny drevenny kotuc na kabel co pouzival starec ako stol a jeho zhrbeny obrys co na neho upieral oci ako nocny prizrak sediaci na subhoferi. Ani sa nepohol, ako k nemu chlapec nesmelo pristupoval a pritiahol si daku z lat pozbijanu stolicku.

"Mmmmozem si prisadnut?" Starec sa teno raz iba oprel o vapnom omietnutu stenu a dalej upieral pohlad na bod skryty pred zrakmi ostatnych, pokym chlapec neisto cakal s teplym pivom v ruke.

Po hodnej chvili, pocas ktorej sa chlapcovi prehanali myslou, aj napriek hulakajucej hudbe najroznejsie myslienky sa na neho starec pozrel ocami a pomaly prikyvol.

Ked sa chlapec posadil, starec vstal a siel si k baru pre daco do nohy. Chlapec sa siel napit piva, ked sa pred neho zviezol starec spat na svoje miesto s poldeckom stareho ginu medzi prstami a potom co druhou rukou stisil hudbu sa oprel laktami o stvol.

"Neprisiel si mi kazat, tak co chces?" Chlapec si odpil z piva, ktore mu zrovna nespravilo najlepsie a nesmelo zacal... "Nooo, ja iba, ze dobra muzika, tak, ze si prisadnem a...", vetu nestihol ani dopovedat, pretoze starec vybuchol v zachvate smiechu, ktoreho svuk pripominal skor dake sipenie, alebo daky mechanicky zvuk viac ako smiech.

"To bolo dobre, tak asponnebudem sam a ako sa volas chlapce?" "No hovoria mi Stank... Stano." "Dobre Stanko a co dnes o mne rozpravaju? Nech sa o sebe nieco dozviem." "No... Je to pravda, ze sluzis Diablovi?" Od starca nasledoval dalsi zachvat smiechu po ktorom nasledne do seba prevratil priezracny gin. "No pocul som uz aj vacsie blbosti, ale nie. To, ze clovek pocuva nieco tvrdsie, este neznamena, ze vyznva temnotu..."

Starec as potom zadival Stanovi dakam ponad plece. Tento pohlad ho znervoznoval. Potreboval prelomit ticho. "A ako sa volate?" Stay muz sa na neho nepekne spytavo pozrel, "A nie je ti to jedno?" "No viete..." Muz mu opat skocil do reci, ale Stano mu nerozumel ani slovo. "Co?" "Nevykaj mi!" "Dobre, ale pochybujem, ze sa volas Satanas." "Tak mi hovor Skorpion. Tak ako dakedy...", ako to hovoril ukazal Skorpion chlapcovi dlan na ktorej mal vytetovaneho skorpiona.

Chlapcove oci sa prepadli. Muz s ktorym tu sedel on, sestnast rocny spunt je niekto od Skorpionov. V pribehoch si ich vzdy predstavoval ako armadu duchov co vas bud zabije pohybom ruky, alebo vytiahnu tie ich cepele a vyrezu vam srdce. Teda ak vas predtym neroztrhaju mechovia, co im zostali z vojny. A on tu sedel s jednym z nich...

Pokracovanie na buduce, ospravedlnte diakrotiku, nemam nainstalovanu konfiguraciu klavesnice