Bolo ešte iba ráno, také ako každé v tomto... Myslím, že reálno-virtuálnom svete.

Čím je moja realita virtuálna? Tým že existujem.
Ako je to možné? Pretože cítim, že to nie je skutočné.
Prečo je potom reálna? Pretože pre mňa nič iné neexistuje.

Mám tu všetko čo potrebujem a inde by som chcel žiť naozaj asi iba v rámci turistiky. Bol som už na najrôznejších miestach a poznal som desiatky ľudí a hlavne žien. Keď som bol s nimi, mohli sme sa dotýkať, rozprávať sa, smiať sa, plakať, mohol som a mnoho krát som aj cítil presne to čo ony, ale iba v modrej a bielej.

Ale ja si pamätám... No skôr tuším, že sú aj iné farby, ale to skôr mohla byť iba chyba mojich očí.

Za dve minúty bude šesť hodín. O šiestej začnem pracovať. Či sa mi chce, alebo nie, vždy to tak je. Môžem kľudne aj spať, vždy začnem o šiestej a skončím až keď si už nedokážem uvedomovať čas. Som asi jediným na planéte čo ešte stále pracuje na pravidelné smeny a uvedomuje si to. Ale dnes bude iný, síce nie úple iný, ale predsa.

Tak ako vždy začnem o šiestej. Tak ako vždy aj dnes bude ráno svitať. Ale iba niekedy musím robiť aj tie ďalšie veci.

Otvoriť zložku čo mi to vypľuvne presne o šiestej na stôl. Prečítať si meno a číslo. Ak sú priložené inštrukcie, tak konať podľa nich, ak nie, tak prejsť celú štandardnú procedúru. Zamyslieť sa nad tým, že čo je na tomto vôbec štandardné, alebo dokonca prirodzené, jak je to písanú v manuáli. Doplniť pri tom tekutiny, jak mne tak subjektu...

Odbilo šesť. Na stôl mi dopadla zložka z chrómového otvoru v stene oproti stolu. Mladá žena, papier s inštrukciami, vraj všetko bude automatizované a mám dávať maximálny pozor aby sa jej nič nestalo. To nebude ťažké.

Síce všetko vidím dvojfarebne a akosi bez tieňov, vždy si všimnem jedno. Ako veľmi sa líšia moje ruky od ich... Rád by som videl rozdieľ medi našimi tvárami....