Stanka: Milý Denníček, všetko to začalo asi pred 254mi dňami. A ja si na ten moment spomínam akoby to bolo včera. Čo ma ráno zobudilo neoblomné búchanie na dvere a aj zvonili jak keby im za to platili. A oni im za to aj vážne platili jak som zistila, to musí byť super robota, iba chodíte a otravujete ľudí pokým sa "dobrovoľne" neprihlásia na dokončenie základnej školy. A tak som sa tam dostala, prešlo veľa veľa dní a ja som konečne mohla spraviť tento prvý zápis do teba, môj denníček, pretože som veľmi veľmi smutná, lebo si deti zo mna v škole robia srandu, že som sprostá, že tam chodím a dokonca aj Jurko... Krotý sa mi veľmi páčil, ale teraz si ho už aj tak odniesli. A ešte jedna vec sa stala pred 254mi dňami. Ako som sa večer vrátila z riaditeľne, spustil sa odporný mastný dážď, fúkal velice strašidelný vetrík a keď som zhodila z chrbta aktovku, tak sa ozvalo zlovestné škrabanie na dvere. Myslela som si, že sa vrátil Koťoslav, náš kocúr. Ako som však otvorila, zosypala sa na mna moja stará mama. "Babka Eleonora, co tu robíš?" Ale odpoveďou mi bolo len chrčanie, vreskot a chuť uhryznúť ma do tváre. "Ale no, babi, nemusíš ma hneď celú vybozkávať, ja viem, že sme sa dlho nevideli, ale tak nemáš a ani ja nemám umyté zuby..." "Hhhhhhhhhhhrhrrrrrrrrrrrrr!", myslím, že tak nejak sa to píše. Videla som, že tam má aj celú hromadu kamarátov! Ale všetci boli neumytí ako ona, tak som ich musela najskôr všetkých vyumývať, svine jedny nadržané, stále sa ma pokúsili uhryznúť... Jaj, čo by som ja dala za to aby som aj ja bola potom v takom čipernom domove dôchodcov... Posadila som ich za stvol a odbehla do kuchyne pre plesnivý chleba, veď to si s tými starými očami určite nevšimnú a keď som sa vrátila, zostala som tam sama...