Slnko už prešlo do popoludnia a ja som kráčal serpentínami stolových hôr. Slnko mi svietilo do pravého ucha, takže som šiel smerom na juh. Mal som so sebou všetko čo ma mohlo spojovať s domovom, ak som vôbec voľakedy dáky mal. Kožák čo už zažil aj lepšie časy prehodený cez plece, klasickú tašku na depeše, v ktorej som si niesol dáke obschnuté pečivo, fľašu s vodou a zopár papierov v umelohmotnej obálke, pre prípad, že by som zabudol odkiaľ som. Ľahká obuv v ktorej som vyrazil, sa mi už dávno roztrhala, tak som bol nútený prejsť na ťažšiu turistickú, pretože svet nie je vychádzka.

Už asi ani nebudem v Európe. Bohvie, či som vôbec ešte na Zemi. Dúfam, že ten pocit nemám z tunajšieho jedla, čo som dostal od stareny v poslednej dedinke ktorou som prechádzal. Dostal som sa na tuto skalnú stenu docela príjemne stúpajúcou cestou, takže som nemusel ani liezť.

Za jednou z mnohých zákrut som našiel niečo ako previs, su tu aj dáke suché kríky, tu som napisal tento prvý zápis do tohoto denníka.