Vsetko bolo rozmazane.

Nic ni NIc Cin NiC si neslahol... to to sa mu stavalo...


dalsia predtucha...

vsetko v kontraste

on

on so svetom

on s nou

on s nim

on sam so sebou...

nieco sa zmenilo a kresba zacala horiet... vlastnym plamenom




nic nic nic a pohyb... pohyb cmuha plamen CERN!



latex, olej, kolomaz, spina a zvijajuce sa kable...

bordelllllllllllllllllllllllllllllllllllllllllllllllllllllllllllllll a klince...

on bol ja a ja som bol on, v kontraste sam so sebou

zima,
na ruky, na usi, na letokruhy

stroj za pusacim strojom dlhymi prstami pise a robi chyby ako clovek, len nemoze vymenit papier... vzdy ho dotrha

ona a on, hmla, tma, pohyb, ohyb, uskrn az v krci, smiech a strach...

dakde za mojimi usami hraju sluchatka co mam stale v usiach, ale ja ich nevnimam...



zacinam sa dostavat k podstate...

oni

ona a on, omotany vsetkou tou cernou, z ktorej idu ruky, do koze do masa a do kosti pisu dalsi pribeh...

ktory zhori ako papier v oleji, bez iskry

cern pohlti vsetko a mne sa trasu nohy, rebrikova stavba textu, ako veza vokol tmy...



ale to nik nechce vidiet...
nik, nikto, nic, skala, nacuva, nikomu...


Mali ma volat Nemo.

nikto nikde nikdy nic nedokazal nikomu nijakym niktosom, nikde neblubil nikade niktosmi nenavideny, niktos nikdy nijakejsi nijako nijak nikto... nikto... nikto... nikto...

nic

Stojim v zltom autobuse a do usi mi vrieska hudba... Pozorujem ludi a pritom ma nikto nijak extra nezaujima... iba to nic za tymi inkoustovymi vlnami... ten jediny pohyb co sa udial inak a predsa nijak



Z cerne vystreli sa ruky, kostnate a blede... za nimi cervena tvar...

Cervena od hnevu a krvi...

mozno byvala mojou, ale uz je navzdy inou...

napoly nozom vyrite mena anjelov napoli demonov...

do koze, do masa, do samotnej kosti...



Fuj, je to morbidne a nechutne...

V tme to aj tak nik neuvidi...
Myslim az moc! Ja viem...
To to nie je dobra predtucha...

nohy...
zanske, teple a makke...
a predsa studene ako lad, ked z vnutra spaluje nas chlad...

Ten prekliaty skorodovany medenny most, ty dvaja prekliaty co z nich steka temna krv, ty prebodnuty garnizou...

To auto co ide tou pustou, z ktorej trcia koncatiny, to auto v ktorom nikto nesedi a nikho neriadi, ten cerveny ford mustang z ktoreho trcia len nohy...

Ti dvaja co sa halia zavojom noci vyrobenym z cistej sialenosti a spiny, co cakaju na kabel co povie im kade dalej...

Ten co sedi a pise, lebo to to nikomu neche povedat, neche pocut, nechce sa naucit, nechce sklamat a nechce ani zomriet, aj ked vie, ze raz to pride a tesi sa na to, ale nechem, este nie je cas...

spirala... vo vsetkom su spiraly... a matika, okrem duse cloveka... ktora neexistuje...

je to len chemia... vsetko...

preto som nikto, preto som nic, preto som najnicovatejsi z nicneznamenajucich...

som nic, teda som clovek...

chatrna skrupina na zivot, ktory je sam o sebe nicim, ak mu chyba KATALYZATOR