(Dovoľujem si vás upozorniť, že za touto zátvorkou je len čistý myšlienkový pochod na tému, kam kráčam.)

 

Život aj čas, nie sú ani lineárne a ani cyklické. Tj.: sú špirálovité.

 

Názorná ukážka č.1: Ráno, vstanem, hygiena, oblečenie, odchod.

Potom, škola, nuda, blbosti a sociálny život.

Konečne súkromie, aspoň hodinku denne.

Podvečer, príprava na ďalší deň, cestovanie hladinou mysle.

Večer, ako kedy.

Noc, od polovice spánok.

 

Tak ako ukážka číslo 1 znázorňuje, je tam dosť voľných miest, ale aj hromada cyklického, takže sa netočíme presne. Ale aj tak je to jedno, lebo to čo my vidíme zo života je len taká častica, že sa nám tá čiara ani nezdá cyklická.

 

Hľadím pred seba, lebo nemám vzadu oči. Preto idem vpred. To, že či je vpred naozaj dopredu, už nechám na vás. Pretože po pravde, človek ako bytosť je taký zložitý, že je až nepríjemne jednoduchý, keď sa dostanete k podstate samotnej veci. Tým pádom, keď stále hľadím pred seba, v podstate túžim vedieť čo bude o chvíľu, čo je za rohom... A tak ďalej a tak ďalej...

 

Pravda je taká: Ja aspoň tuším kam kráčam. Preč od veľkej spoločnosti, ale nie zas dakam do jaskyne. A ani na dedinu, pretože práve tam moja averzia k ľuďom začala. Začala sa práve tým, že som ich mal až moc rád. Sklamali ma a už neverím tým, čo ma dakedy podrazili, áno, snažím sa, ak mám dobrú náladu byť ku všetkým priateľský, ale to občas jednoducho nejde a vtedy mi úplne vyhovuje anonymnosť davu. Ale na druhú stranu, nikdy som sa necítil ako jeden z vás.

 

Vy ma nazývate plevelom, ja vás betónom. Nie, to je blbosť. Skôr rastlinami zaliatymi betónom. Zabudli ste na to, že aj vy ste mali sny, že ste tiež boli mladý, nadávali na starých a pritom potajomky sa už tešili na dôchodok.

 

Je to ako s kockou, či už rubikovou, alebo nie, vždy treba vidieť, ak nie všetky, tak aspoň niekoľko strán, lebo ak vidíte len jednu, stále je to len štvorec.

 

Ja, sa dnes skôr pýtam otázku, nie že kam idem, lebo o chvíľu škola skončí, ale čo potom, tak to neviem... Môj život je neuveriteľne nudný, čo sa týka všednosti a baví ma len s určitými ľuďmi. Ale život ako taký, je zas strašne chaotický, až moc, dokonca aj ten čo je v mojej hlave a niesom to ja, to priznáva... alebo je to ona? Ale to je vlastne jedno.

 

Vonku je zima. A keď sa zle kúri, tak je zima aj vo vnútri. Vtedy kráčam do kotolne, alebo k radiátoru, aby som ho odvzdušnil. Ale keď je vonku teplo, tak je teplo aj vo vnútri, vtedy kráčam k dvom oknám a spravím prievan.

 

Vždy som chcel sedávať v okne, ale som moc ťažký na parapety a odtrhol by som ich... Predtým, ako oproti postavili ten dom, čo im počas stavby dva krát padol, tak som tam občas vliezol a pozoroval hviezdy nad poliklinikou. Bordovou.

 

Mám počítač. Nie kufríkový, ale vážnu, veľkú skriňu. A z neho ide kábel. Do steny a do siete. Tá sieť to je miesto kde chcú všetci byť, aj keď o tom nevedia, je to ako obraz neba pod správou ľudí. Je to naše najväčšie umelecké dielo, kde si ľudia medzi sebou vymieňajú informácie uložené v kódoch, čím vytvárajú a stále menia tento vrchol... To to „živé umenie“, ktoré je studenejšie jak ľad, lebo je iba odrazom toho, o čom snívame. Vidíme,to, ale nemôžeme na to dosiahnuť.

 

Ale pointa života je v plnení si snov. A k tomu som vyslovil raz vetu a tá veta znela:

 

Na čo sa budem načahovať za hviezdami, keď nedočiahnem ani na strechu svojho domu?

 

Dnes k nej ponúkam vysvetlivky, alebo skôr dodatok:

 

Dávaj si ciele ktoré máš mizivú šancu dosiahnuť a s každým ďalším prídu tie hviezdy blyžšie a blyžšie.

Prístupov 1160

Kvalita článku