Na mieste kam sa stále rád vraciam, som prežil najkrajšie okamihy svojho života. To to miesto je mierne hornaté, ale tieto pahorky sú mäkučké a na prvý pohľad pripomínajú jemne rozvlnenú hladinu vody.

 

Máte často pocit, akoby sa celá vznášala. Ľahnete si v nej a máte pocit cestovania prstom po mape. Miniete lesy, mestá a zamierite na miesta o ktorých sa vám často len snívava. Od absolútnych hrôz, cez výstrelky fantázie bez uzdy, neopomínajúc nežné dotyky a končiac pri príjemných spomienkach, prekonávajúcich akúkoľvek fikciu.

 

To to miesto je večne akosi vzdialené, môžete stáť kilometre od neho, alebo byť dokonca vzdialený len pár metrov, stále sa vám zdá neskutočne vzdialené, až pokým si tam neľahnete. Len tak tam rád ležím a pripadám si, že bežím, sťa letím strácam sa v stratosfére a už už sa túžim dotkúť hviezd, keď v tom, začnem padať, adrenalín mi strieka ušami a prechádzam sa mojím vlastným osobným hororom, končiacim sa zase len odpočívaním akoby v parku, keď som bol malý a s mamou... Respektíve mama zbierala gaštany.

 

Potom pomaly otvorím oči a uvidím klenbu. Ležím na chrbte a užívam si moje obľúbené miesto. S pohodlnou hromadou pod hlavou si prezerám tú bielu perspektívu nad našimi hlavami. Pevnú, ale pritom si ani neuvedomujeme akú krehkú. Ale sú aj ľudia čo si myslia opak, že je krehká, tá naša opona, ale potom sú prekvapený, že aká je pevná.

 

Moje obľúbené miesto má štyri hlavné vrcholy. Dva najvyššie, čo sú rovnako vysoké, aspoň väčšinou, lebo občas sa stane, že sa jeden zdá byť podlepený a tak isto aj dva nižšie, tiež rovnako vysoké, tiež za rovnakých podmienok.

 

Miesto, kam sa stále a skoro pravidelne vraciam je nádherne lemované štyrmi kolmými stenami, čo sú priamo úmerne hrubé váhe budovy v ktorom to to miesto je. A čo je na tých stenách ešte fascinujúceho je, že sú v pravom uhle s podlahou a plafónom.

 

V tých istých smeroch ako sú steny, sú aj okraje, alebo pokým chcete, je rám tohto miesta.

 

Drevo, obalené lakom, namorené, lesknúce sa pomaly ako sklo.

 

Madrac, umelý, pružný, jak stadiaľ.

 

Vankúš plný peria a mäkký sťa páperie.

 

Paplón, ako bavlnka, teplučký a fajnový.

 

Plachty, voňavé ako lúka kvetov... Alebo skôr aviváž čo sa tváril ako lúka kvetov.

 

Posteľ to bájne miesto, posteľ ty najlepší priateľ človeka. Ešte šťastie, že aj som jeden ľuď a nie jeden z človekov. A môžem si dovoliť luxus povedať, že je to môj obľúbený predmet a najobľúbenejšie miesto.

 

Mám aj druhé miesto kam sa často vraciam a dokonca možno aj častejšie, ale nie tak rád ako sem, do mojej postele. Ale to to nie je o mojej trónnej miestnosti.

 

Posteľ v ktorej spávam má na sebe momentálne béžové obliečky s bodrými štvorčekmi, v ktorých sú občas ďalšie modré štvorčeky, prirodzene iného odtieňa. Plachtu na madraci má nebíčkovo bledomodrú. Ale v skutočnosti má madrac farby blond vlasov. Ja niesom dáko extra na blondýnky, tak som ju prefarbil na bledomodru.

 

Aj tak je mojou obľúbenou farbou nebíčkovo hnedá, ale to až keď budem najbližšie prať.

 

Tak, to by bolo o mieste kam sa stále rád vraciam asi všetko, tak končím.

Prístupov 23782

Kvalita článku