Pred mnou sa zo zeme zdvíhali budovy. Sklenené monštrá, kocky oblepené sklom. Áno, nebolo to nič strašného, ale môj pohľad bol ich leskom len znova a znova odrážaný na jednu a tú istú udalosť.

Ľudia na ulici uhýbali autu bez strechy, ktoré nieslo dákeho odporného chlapa. Najskôr asi politika.

V ruke som mal tvoju fotku. Z toho dňa čo sme spolu boli vonku. Z toho dňa čo sme sa pohádali, ale ujasnili si veci. Práve som ju prebral z tlačiarne a vyšiel na ulicu. 

Chlap v kabriolete vybľakoval nezmysly o novom zriadení... Potešil som sa, že bude možno trochu poriadok, ale...

Uvedomil som si, že sa mi potí palec, s ktorým som tú fotku pridržiaval, linky z môjho prstu sa ti odtlačili na plece a bradu, utrel som ju tričkom, ale...

Slová toho diktátora mi dopadali do uší a z tých reforiem, by nič dobrého nezišlo. 

Nechcel som ho počúvať, tak som znova prezrel tie fotky a šiel si po svojom. Veď nejak bolo a nejak bude.

Roztriasla sa mi ruka a ja som sa ju snažil upokojiť. Niekto do mňa vrazil, fotky mi vypadli z ruky. Leteli a padali po chodníku. Muž, do ktorého som vrazil, nebol sám a to som nevrazil ja do nich, ale oni do mňa.

Niečo mi hovorili. Ťahali ma po zemi a ak som sa pokúsil vytrhnúť, stlačili mi nervové zakončenia, aby ma paralyzovali. Hovädá neľudské.

Tiahli ma preč. Preč od fotiek na zemi, preč od ľudí, preč od protivných reprákov na uliciach, z ktorých pršali reklamy, preč do tmy, do kufra dodávky. Ale hlavne, preč od teba.