Nadýchol som sa, pomaly a po vyše roku som otvoril tento obtrhaný zošit, ktorý očividne pomohol vyliečiť moju myseľ a nemal som sa ho radšej chytať, až pokým by som to znova nepotreboval, ale ja som to nevydržal a otvoril som ho...

 

Stránky počmárané škrabopisom a nahrávka z rozhovoru so mnou. Je to môj hlas, ale človek čo to hovorí, je psychicky niekde úplne inde ako ja.

 

Možno, že chyba bola v televízií. Našiel som si robotu. Ako, ptal nič moc, ale lepšie ako nič... Šéfka však trvala na tom, že stále tu musí hrať telka. Program si vraj môžem vybrať sám, ale nemám ju vypínať a ani prehlušovať rozhlasom, alebo hudbou.

 

Vraj aby sa zákazníci, s ktorými som si aj tak moc nerozumel, cítili lepšie ako v iných obchodoch. A tiež je pravda, že ma zobrala, lebo nikoho práve nemala...

 

Nakoniec, mi už prepínalo aj zo správ. Tak som ho rozladil.

 

Odkedy sa nám po obrazovke preháňali mravce, nikto ma tu nerušil. A tak som si mohol lofnúť do koženej sedačky, len pre zákazníkov a začal som zase písať. Ako, je to proti tomu, čo povedal doktor, ale mňa to upokojuje.

 

A hovoriť si Exil aspoň vo svojom denníku, nie presnom, ale snovom, predsa nemusí byť škodlivé. Podľa mňa.

 

Jediná pravda, čo o sebe viem, je to, čo cítim a to, že si neverím. Len škoda, že ja už ani neviem čo cítim... Som z toho trochu smutný, ale nie moc. Viac zvedavý... Že čo keby... Čo keby som zobral všetko z pokladne, čo keby som vypol televízor čo zrní a čo keby som odišiel a nechal otvorené?

 

Posledná veta a idem na to.

 

 

 

 

...niekto vošiel do obchodu.

Prístupov 1362

Kvalita článku