Večer sedím na byte.
V chladničke mám dačo na pitie.
Čumím pritom do blba.
Stále myslím na teba.

Oči ma už pália,
čo je zaujímavé, tak zo zadu.

Zapol som lampu.

Myslel na pamu
a na pampe vetrík,
čo prefúkol indiánovi svetrík.

Mám rád medzery.
Sú totiž všade.
Od hudby, cez texty až po údery srdca.

A ja strácam.
Strácam zmysel, vnem a pointu,
ale aj nachádzam.
Šum a prasklinu.

Počujem biely šum,
prstom.

Prstom, nechtom rýpem puklinu.
Vypuklé sklo sa mi zarezáva do pokožky a do masa.
Zrnenie však nepúšťa.
Keď obrazovku otvorím...

Beriem televíziu a

rozlievam šum po detskom ihrisku, vo výťahoch, po bytoch a schodoch.

A



zas, ulietam preč.
Balónom na duševnú energiu, čo zo mňa vysáva dotykom, stykom, s realitou... za obrazovkou.


Na telke bola prasklina,
tá našla debila,
ten si na nej rozrezal prst dovedna
a elektrika ho prizabila.

Vonku prší krásne,
spolubývajúci odfukuje šťastne,
čaká kedy môj monitor zhasne
a ja píšem básne.