Ležal som v tieni a sledoval ich kroky, také zraniteľné, pomalé ba azda až slávnostné. Skryť sa v ich premávke bola hračka a nebyť stvorený k tomu, aby som bol žijúcim strachom mojich obetí, podaktorí, by mi vážne naháňali strach.
Sú len dve miesta, kde je kanibalizmus na dennom poriadku a to tu a ešte medzi najväčšou spodinou inteligentného života známeho Impériu Ľudí. Nesmiem však pliesť emócie do vecí mimo mňa a toho, čomu čelím práve teraz... Niet pochýb. Pacifisti, patria do tých pecí, kam ich zahnali arbiti. Sú to len ďalšie stratené duše oklamané archnepriaťeľom ľudstva... alebo, ešte horšie, cudzákmi.
Niesom netvor, som Assasin, nemám meno, ale nazývajú ma Damien, Damien Feller. Som poslom smrti čo čaká v tieňoch. Aby, keď Cisár ukáže prstom, tieň pohltil poznačených do jej nádherného, chladivého náručia.
O hodinu budeme pristávať. Vypol som holonahrávky zo špionážnych misii. Celú cestu som strávil pozorovaním spôsobov tajomnej rasy, ktorú poznáme pod menom Tau. Ich výška je podobná človeku, ale telo je stavané odlišne. Majú len štyri prsty, modrú pokožku a sú to nočné tvory. Tým pádom sú ich oči omnoho kvalitnejšie ako naše. Prvý záznam o ich existencií podalo technobratstvo adepta mechanika. Našlo ich ešte v pred antickej dobe vývoja, videlo ich potenciál a nebezpečnosť, tak nariadilo exterminátus a následné osídlenie ich sveta ľudskou populáciou.
Ruka osudu však zasiahla a celá výprava sa stratila vo warpe. Záchrane a prekliatí našej rasy zároveň. Dnes, je to jediný spôsob ako v reálnom čase komunikovať v medzihviezdnom priestore a zároveň aj cestovať počas jedného života. Ale warp, je natoľko nebezpečné miesto, že aj najväčšie naše krížniky majú warpové štíty na maxime a psykeri držia bariéry v nepretržitých meditáciách... A áno, stále to nieje všetko. Každým dňom sa rodí viac a viac mutantov. Väčšinou je to len obyčajná špina, s ktorou arbiti a exekliarchia rýchlo zatočia, ale ak je to psyker, tak dokáže komunikovať s warpom... No. A to som videl raz a stačilo mi. Nielen, že dokážu telepaticky komunikovať, dokážu povolať silu warpu a použiť ju, či už ako zbraň, alebo ako liek na pozdvihnutie ľudstva. Ale občas to ich telo a mozog nezvládnu a keď ich nik nezastaví, otvoria často nechcene bránu pre stvorenia z warpu... Strašné veci, priam démonov...
Nie je problém, keby neexistuje cit. Akási ľudskosť. Tam vonku už tisícky rokov zúri vojna, nie všade naraz, ale nepretržite a každý deň, každú minútu. Najhoršie na tom je, že matky a otcovia odmietajú nechať odviezť svoje deti Čiernymi loďami. Mňa sa nik nepýtal, hneď ako exekliarch zistil, že som výnimočný a požehnal mojej duši, poslal správu do assasinatória, takže si rodičov ani nepamätám. Môj majster ich vraj zabil a vykúpal ma v ich krvi... To všetko v mene cisára a následne ma adoptoval. Tak isto ako jeho majster jeho...
Od mala som sa učil umeniu smrti a strachu.
Moje prvé reálne spomienky sú ako ležím na studenom kameni v cele, na palube Čiernej lodi. Viezli ma nevedno kam a celý som bol napichaný káblami a hadičkami... Nie. Na toto nebudem spomínať.
Pokým som sa sám nestal strachom, som ani nespal. Aj teraz mám tie obrazy pred očami. Miznú len keď si nasadím na tvár masku z lebky môjho otca.
Dosadli sme. Pilot pašeráckej lode je náš človek. Keby to na čom sme sem prileteli nieje taký strašný šrot, možno by som to ani necítil.
Dobre, čas začať pracovať.
Kombinézu s chameleotickým maskovaním už mám na sebe, najviac sa mi na nej páči, že ma skryje aj pred tepelnými senzormi. Rokmi tréningu som dosiahol ohybnosti prevyšujúc starých nindžov, takže pripnúť si na telo odľahčené kevlarové plátovanie, je pre mňa hračkou. Dýka na lýtku, popravčia pištoľ na krížoch, ešte posledný raz ju poláskam, skontrolujem či som ju dostatočne vyčistil, nabijem a vrátim ju, v jej plnej matnej kráse do púzdra. Začínajú sa mi triasť ruky, už skoro čas. Obliznem ostrie eversorského krátkeho meča, aby som vedel ako chutí smrť a zasuniem ho do pošvy na mojom chrbte a prichádza najťažšia časť prípravy.
Až na konci tichej eversorskej modlidby Cisárovi si uvedomujem, že držím v rukách masku z lebky môjho otca... Ktorého som nikdy nepoznal... Zabili vo mne cit a spravili zo mňa zabijaka... A tak to má byť.
Tretie oko, umelé, pripevnené na mojom ruksaku s potravou a všetkým čo by som mohol potrebovať, ožilo, ako som si jeho zástrčku pripojil do diery za uchom. Je to jediný port čo zapájam bez masky.
Tie zvyšné sú hadičky na stimulanty, tekutú stravu, adrenalín, vodu, steroidy a predovšetkým, bojové drogy. Pumpy sa rozbiehajú a telo príma, posledné čo si pamätám, je ako si do tej celotelovej kombinézy beriem medený valček s cieľom.
PRIHLÁS SA
