Stál som na streche pašeráckeho plavidla, ktoré malo priniesť ľudských žoldnierov na pomoc mladému Impériu Tau, vskutku, nie práve najlepšom mieste na státie, ak si odpustíme vesmírny a atmosferický prach a spad na povrchu bývalého luxusného korábu, stačí spomenúť časticové štíty, čo by ma bez milosti rozrezali na kusy. Cez hadicu mi však teraz priamo do žily prúdilo toľko drog, že som dokázal predpovedať budúcnosť na celých tridsať sekúnd vednejšie než astropat vo vnútri korábu.
Vzduchom sa mihli dva ich stroje, rýchlejšie ako čokoľvek čo som doteraz videl, ale vždy vraj nie galaktická špička. Dokázal som však rozoznať ich tvary, pripomínali ryby. Čo určite nebola náhoda, lebo keď som neskôr čítal obkec z valčeku, všetky ich lietadlá a bojové stroje mali mená podľa ich jedinej mäsitej potravy, rýb.
Nebo bolo príjemne modré, povaľovalo sa po ňom zopár belasých oblakov. Ako som spozoroval riadiacu vežu kozmodrómu, automaticky som sa k nej rozbehol, aby som mal lepší rozhľad. Bežal som po palivovom potrubí, pripojenom z boku korábu, smerujúcom priamo k veži. Čím som bol bližšie, tým zreteľnejšie som videl na jej oblej streche sediace tvory, pripomínajúce pradávne dinosaury z obdobia kriedy na Zemi. Planéta Shai-muri, ako sa dnes nazývala, (v gothike známa ako Merdumbia IV) však nikdy nezažila rapídne ochladenie, takže som mal tú česť s vyvinutými verziami pterodaktilov.
Boli dlhé asi tri a pol metra, takže si budú senzory myslieť, že som len jedno z ich mladých, čo lezie po strane centra.
Výborne. Napumpovaný, som dokázal vivinúť rýchlosť ako osobný automobil a to ma tešilo. Miloval som tie drogy čo mi dávali. Spolu so všetkými tými implantátmi zo mňa, bežného dieťaťa, s genetickým nadaním na silnú telesnú kondíciu a poruchy morálnosti stvorili niečo, čo dokázalo naháňať strach aj mariňákom...
Stena bola od mňa na dvadsať krokov, vyskočil som. Spod nechtov na pravej ruke mi reflexívne vyleteli ihly a ja som ich razil do veže. Bol by to skvelý pocit zabiť niečo tak veľké ako budovu...
„Do Cisárovej chlpatej rite!“, zahrešil som. Nechal som sa uniesť a z ihly vypustili neurotoxín do muriva. Nebyť všadeprítomných škrabancov od pterodaktilov, tlak jedu by ma zhodil z takmer kolmej steny. Ľavá ruka mi automaticky vyletela do výšky a prstami som sa zachytil na okraji cudzáckeho písma, vymurovaného nad palivovým potrubím.
Tri rýchle nádychy a liezol som, ignorujúc bočný vietor na tejto guľatej stavbe, čo sa ma snažil po celý čas zhodiť. Musel byť prekliate silný, lebo posilňujúce servo implanty zavíjali ako o život. Už som videl antény na streche, keď som zrazu ucítil plieskanie krídel za chrbtom...
PRIHLÁS SA
