Peter položil svoj obúchaný smaltovaný hnček späť na stôl. Myslel pritom na sex. Večer čo večer, odkedy sa mu to stalo, stále myslel jedine na sex... Lebo tak ako si ho pamätal, bol teplý a príjemný.

 

Preto popíjal po večeroch čaje. Lebo boli teplé a príjemné. Odkedy sa nakazil, už nič nebolo ako predtým. Aj tým čajom sa už ani nemohol obariť...

 

Zoschnuté... Všetko v jeho živote bolo zoschnuté, od jeho pier, cez podlahu zo starých parkiet čo sa vysušili pri tepovaní, jeho pery, oči, do ktorých si každú hodinu kvapkal, nábytok s olúpanou farbou a dokonca aj stierka na jeho navlhnutých stenách pukala a pôsobila vysušene.

 

Peter býval sám.

 

Pozeral von oknom na autá uháňajúce po ulici. Pršalo. A asi pred dvomi hodinami na celej ulici vyrazilo elektrinu. Vyschnutou rukou, ktorá nikdy nebola moc svalnatá, ledva otvoril okno.

 

Jednou nohou sa vyštveral na radiátor pod oknom. Potom aj druhou. Čo bolo zvláštne, nikdy predtým nemal pocit, že by mal dačo podobného urobiť a zároveň ho neboleli kolená. Cítil len akési vzdialené otupené vzdialene hrejivé ranky na nohách.

 

Vyliezol do okna a studený dážď mu šľahal do tváre. Biele tričko a rozdrané rifle mal v okamihu premočené. Bosými nohami stál na okenici. A bola mu zima.

 

Už to dlhšie nemohol vydržať. Život už nemal cenu. Síce sa zbavil akné, ale necítil potešenie už z ničoho, ani z jeho obľúbeného seriálu, ani z kníh... Jedine rodinné zlato v šuflíku možno ešte niečo znamenalo, ale nie radosť a ani šťastie...

 

Postavil sa na okenicu. Bol rozhodnutý. Nemá nič čo by ho ťahalo vpred. Vykročil.

 

Peter zdvihol hlavu a pozeral sa na svoje otvorené okno, do ktorého šľahal dážď. Ležal vystretý na chodníku, o šesť poschodí nižšie. V hlave mu hučalo, ale inak bol v poriadku, len mokrý.

 

Sedel na chodníku, pokým si jeho myseľ dávala do súladu všetko to, čo sa práve stalo. Čítal toho veľa, mal aj tie znaky na krku, žeby?

 

Jedno z áut čo šlo po ulici spomaľovalo, až zastalo pri chodníku. Bola to limuzína. Dvere sa otvorili a von sa vyvalil pach ťažkých francúzskych parfémov. Vo vnútri, na sedačke z fialovej kože, sedela žena, v moderných sexi šatoch od vychyteného módneho návrhára. Šaty kombinovali krajky a čipky s lesklými umelými látkami dvadsiatehoprvého storočia.

 

Šofér a jeho spolujazdec vystúpili. Obaja boli celý v čiernom a mali vymakané telá. Cez saká im bolo vidieť obrysy zbraní. Zdvihli Petra a hodili ho do limuzíny, zavreli dvere a vyrazili ďalej po ceste.

 

Petrovi z čiernych vlasov stekala voda do očí a na sedačky v aute. Odhrnul si ich z čela. Žena sediaca oproti nemu sa na neho usmievala. Teraz mu už bolo jasné, že sa mu to sníva. Bola krásna a zvodná. Bledá pokožka a jaksi neodolateľný lesk jej žltých očí, tmavé dlhé vlasy a make up tak aby vyzdvihoval všetky jej prednosti...

 

Zmiešaný pocit strachu, šialenej túžby a vzrušenia.

 

Predklonila sa a odhalila mu výstrih. Chytila ho rukou v rukavici za tričko a pritiahla ho bližšie. Bozkala a lízala mu krk, pričom ho druhou rukou hladila. Bola tak teplá, tak zvodná...

 

Neodolal.

 

Zaboril jej zuby do krku a začal z nej strhávať šaty. Nebránila sa. Svet plynul ako obrazy extázy miešajúce sa zo zvukom tam vonku. Ako jej z krku vytryskla prvá krupeja karmínovo červenej krvi, vzrušene jej ju oblizol. Ona sa smiala a Peter pokračoval až pokým už nebolo čo lízať.

 

Limuzína zastavila pri moste.

 

Dvere sa otvorili a Petrovi práve stekala posledná kvapka po brade. Oči zakalené vytŕžením, jak telesným, tak nadprirodzeným. Zaklonil sa a ona mu oblizla bradu.

 

Petrom trhlo a narazil si hlavu o strechu limuzíny.

 

•  

  • „Au...“

  • „Tak, to by ti malo stačiť.“

  • „Čo... Ale kur...“

  • „Tichučko... Stala som sa tvojou novou matkou a milenkou. Nerozprávaj ako tvoja potrava...“

  • „ČO?!“

  • „Neboj sa, nie je na tom nič perverzného, ani neprirodzeného...“, očami si ho šibalsky prezrela: „Len ma už nudí môj manžel, tak som sa rozhodla ti dať ochutnať z nesmrteľnosti!“

  • „KOHO JE TÁ KRV?! PREBOHA!!!“

 

Žena ho chytila za plecia a prenikavo mu pozrela do očí.

 

 

 

 

Ráno

 

Petrova hlava trešťala ako o život. Posledné čo si pamätal bolo ako otváral okno. Veď si potom šiel ľahnúť. Z čoho ho tak strašne bolela hlava?

 

Vošiel do kuchyne a vytiahol vysušenú krabičku od tabletiek...

 

Už skoro mesiac bol bez práce...

 

Keď už vyštudoval tú pedagógiu, mohol by aspoň skúsiť zavolať dákej škole.

Prístupov 1188

Kvalita článku