Elekrárne, boli v mojich detských knižkách vždy jedny z mojich obľúbených tém. Už v šiestej triede na základke som vedel ako funguje jadrový reaktor... teda teoreticky.

Ale pointa je v tom, že som našiel miesto, kam by som sa rád šiel pozrieť, alebo aspoň prejsť... aj keď to vraj nejde bez auta, alebo motorky... Ja by som šiel do Černobyľu.

Strašiak medzi bežnými ľuďmi a vraj skutočná katastrofa, medzi ukrainskými veriacimi, lebo udalosti a názvy sa tam veľmi zhodujú s vecami v Apokalypse. Nanešťastie, ak sa rozborí sarkofág a váha všetkého toho betónu prenikne až do spodných vôd, tak to môže naozaj zapríčiniť koniec ľudského života tak, ako ho poznáme.

Väčšina ľudí sa strasie len pri spomenutí slova Černobyľ. Ale nieje to ani tak to slovo, ako to čo symbolizuje. Čierna bylina, teda nič až také strašné, skôr len neobvyklé.

Je to zvláštne miesto a celá zóna smrti má v polomere 50 kilometrov, až v takejto vzdialenosti sa dnes nachádzajú mŕtve dediny a nepatrí to tu ani Ukrajine a ani Bielorusku, nikto to tu totižto nechce.

Ľudia tam vraj stále žijú. Ale 20 v jednej dedine, tak to by bola už metropola.

Samotný Černobyľ, Pripjat a Elektráreň sú len najväčšími pamätníkmi tejto tragédie, čo zasiahla celú východnú a strednú Európu.

Tak ako všetky európske tragédie, od morových epidémií, až po vojny, aj černobyľská havária má svoje pamätníky, postavené obetiam... Ale to sú len slová vyrité do kameňa pomníkov.

Omnoho silnejšie na človeka však pôsobia budovy a miesta, čo sa od 27meho Apríla nezmenili... skoro...

Najznámejší je reaktor ktorý toto všetko spôsobil, teda ani nie tak on, ako ľudská zvedavosť, čo ide ruka v ruke s ľudskou hlúposťou. (Poznámka: Telo muža čo zomrel ako prvý, je ešte stále v budove 4tého reakroru.)

Potom je tu Pripjat. Mesto duchov. Boli pokusy o turistické prehliadky, ktoré mali trvať 2 hodiny, ale ticho je tam také mohutné, až ohlučuje.

Strecha najvyššieho domu v Pripjate, odkiaľ sa na požiar pozerali desiatky ľudí.

Most Smrti, most z ktorého sa na požiar tej noci pozerali stovky ľudí a všetci zomreli na následky radiácie. Ale musel to byť vážne vrcholový zážitok... Farebné plamene až do neba... Ale boli priamo vystavený unikajúcej radiácií.

Červený les. Les pri Černobyľe, ktorý tej noci svietil na červeno, vyrúbali ho a pochovali pod 6 stopami zeminy, ale nové stromy čo tam nasadili, vytiahli cez korene radiáciu späť na povrch.

Tráva, na prvý pohľad úplne obyčajná, ale v skutočnosti o moc rádioaktívnejšia, než asfalt na cestách.

(V oblasti Černobyľu sa neodporúča, priam je to zakázané, dávať niečo na zem, alebo sa jej dotýkať, mohli by ste pekne chytiť rakovinu... Zvlášť čiapky by som si tu neodkladal.)

Mobilné telefóny tam nemajú signál.

Zábavný park prichystaný pre deti na prvého Mája, na oslavu, ktorá sa nikdy nestala.

A myslím, že škôlky, školy a nemocnice zívajúce prázdnotou, hovoria tiež samé za seba...

No proste, sa tam chcem ísť pozrieť. THE END!