Ok... ja to zvládnem... možno.

Poznáte to, zobudíte sa, prejde deň, ľahnete si, zaspíte a deň akoby neexistoval.

Takto si občas samému sebe pripadám. (Ak čakáte príbeh, čítajte niečo iné.) Život ide a ja stojím, pozorujem ho, nechávam sa ním obmývať a iba občas ma ovplyvní. Zostávam neporušeným...

Pripadá mi to, že to znie cool, ale to je dobré jedine tak pre špeciálne efekty... Nie pre človeka.

A ako som ráno pozeral, stále som jeden z ľudí, teda ľuď.

A mám problém so zvládaním stresu. Už od mala a neviem čo s tým. Väčšinou vybuchnem, jedným, alebo druhým spôsobom.

Táto analýza už beží a keby ju píšem do wordu, tak ju po dopísaní zmažem. Ale to sa nesmie stať, musím svoju osobnú spoveď pustiť do sveta, aj keď v nej nebude nič konkrétne.

Som chorý.

Čísla a slová máme na vyjadrovanie sa, ale aj tak neviem popísať čo cítim, je to hnev na seba, možno láska k ľuďom... ten nesprávny druh, usvedčovanie sa v reálnosť nereálnych postáv ktoré zmenili svet viac ako reálny ľudia...

Neviem a pritom viem, že nemám na výber.

Posledné slová.