Rom stál na... nie, Ja som stál na prahu mesta, z ktorého sa valili tony prachu zmiešaného so smogom. Naučia vás čo je čo a odkiaľ to pochádza, určia čo je dobré a čo je zlé, hovoria o snoch a o ich plnení, ale maria ich a aj tak sú lepší ako ja. Produkujú menej smogu a nie tak priamo ako ja.
Zapálil som si cigaretu a vykročil po ceste, ktorou už dávno nešlo žiadne auto. Ktovie prečo vnášame do sveta stále viac bytostí a dokazujeme im ich zbytočnosť. Poznajú, tak ako ja neuveriteľné množstvo odpovedí, ale majú stále viac otázok. To máme spoločné. Ale sú tvorivejší, pokým ja som tak faktický, že fakticky potrebujem ich pomoc.
Dym klesal do mojich útrob, točil sa a tvoril špirály. Ani neviem čo som to fajčil, ale telo sa toho chcelo zbaviť, filtrovalo každým otvorom. Ale bola to spoločenská zvyklosť. Boleli ma nohy a ulica bola vyľudnená. Okná boli pootvárané a nikde neboli žiadne autá. Čo sa tu stalo?
Mesto nebolo veľké, alebo aspoň teraz. Zoskupenia takýchto mestečiek ako z divokého západu boli bežné na miestach bývalých veľkých miest. To znamenalo šancu na zdroje energie, funkčné siete a možno aj zopár obchodníkov s centrami. Ale aj rozbroje až otvorené konflikty medzi susedmi. Tu však nebolo nič z toho vidieť, len opustené obydlia a všadeprítomná špina. Čierna mastnota pokrývajúca domy ako sliz v zlom sne. Nemal som pocit bezpečia, ale potreboval som ich pomoc... Janen1n potrebovala ich pomoc.
Zdvihol sa vietor a svet pohltila prachová hmla. Nevidel som ani tri metre pred seba. Tričko sa mi prilepilo na telo a z cigarety zostal len ohorok. Pri tejto viditeľnosti už aj tak bola zbytočná. Z mestečka sa stala čmuha, ale k niečomu som sa približoval. Mohol to byť človek, alebo zviera, tak isto to kľudne mohol byť len zabudnutý kontajner v strede cesty. Počul som ako sa do niečoho zapiera vietor a niečím plieska, podobne ako s mojím tričkom.
Vypľul som ohorok a ten sa stratil vo vetre. Pred mnou sa už začínali zhmotňovať obrysy objektu na ceste. Uvedomil som si, že to nemohol vidieť z príjazdovej cesty, lebo teraz som klesal a predtým stúpal... Ale aj tak to bolo väčšie ako sa dalo čakať. A čo bolo najhoršie, pripomínalo to popravisko.
Šibenicu vyrobili z elektrického stĺpu a obesenca pripútali k ostatným obyvateľom. Ako som sa približoval k hromade tiel, pocítil som silné elektrické napätie. Miestu to na estetike moc nepridalo, ale tak nejak som čakal podobný úkaz v meste duchov. Ale prečo nikde nieje vidieť známky po ich odpore? Prečo to vyzerá tak, že všetci toto miesto opustili a pritom zostali tu. Skoro to pripomínalo obetné miesto.
Pomaly som obchádzal hromadu mŕtvol a dúfal, že príde niekto a povie mi, čo sa tu stalo. Ale jediné čo sa stalo bolo, že utíchol vietor a prach sadol tam kde patril. Nechal som mestečko za sebou a zostala len nezodpovedaná otázka: Má ľudské konanie a aj ich existencia vôbec zmysel?
Ani nie pätnásť minút a bol som v ďalšom vyľudnenom mestečku, situácia tu bola taká istá, až asi za hodinu som prešiel k jednému mestečku bez elektrickej šibenice. Čo bolo zaujímavé, tu nebolo nič mohutne zamastené a prach sa akoby točil okolo tohto miesta, očividne stálo v trede vzdušného víru.
O chvíľu mal byť čas kedy vypustím paru a tak som vytiahol ďalšiu cigaretu a zapálil som si s prvým krokom k zadebneným oknám.
(Koniec prvej časti, už nevládzem písať.)
PRIHLÁS SA