Preč a ďaleko sa tiahnu hory za oknom, most pretne obraz mihajúci sa vôkol ako sa ocitneme pod ním. V diaľke je možné sledovať vietor roztáčajúci listy veterníkov. Stačí iný uhol, alebo výška a energia sa nepremení a život zrazu postráda zmysel... Nechcú veľa, len sa točiť, bzučať a produkovať. Byť tak jedným z nich, bez problémov morálky a jednoduchým cieľom, všetko im musí pripadať tak ako má byť.

 

Skoro... Vždy je tu ten neutíchajúci pocit odovzdanosti osudu. Celý ich život len čakajú. Na to aby niekto prišiel, ani sa nezastavil, dal ich životu zmysel a ani sa neobzrel potom ako ich opustí.

 

Kolesá však nezastavujú a tak veterné elektrárne nechávame ďaleko za sebou. Rádiové vlny prechádzajú vzduchom, kovom aj našimi telami. Naša pozícia je v synchronizácií so satelitom a GPS prilepené na skle sa sťažuje na prekročenú rýchlosť... Prepočítavam to a je mi jasné, že to bude ešte dlhá cesta.

 

Pravá strana nevysvetliteľne klesla. A na tej strane som aj ja! Tie rakušácke cesty majú asi náklon aby po nich mohli lietať vo vysokých rýchlostiach.

 

Násyp a na ňom lesná škôlka. Malé listnaté stromčeky, teraz ešte stále viac halúzky ako stromy, sledujú stroje ženúce sa po diaľnici. Naša navigácia je už úplne v pomykove a na ceste sa objavujú punkty (bodky), dve by mali byť pri našej rýchlosti ideálnym odstupom. Ľudové auto pred nami dizajnom pripomína ešte stále KĽDR.

 

Biely kôň a na ňom dievča s blond vlasmi, cválajú pri čiernom koni s chlanom v baretke. Kone mi nikdy neboli moc sympatické, ale musím uznať, že medzi tou diaľnicou a potokom z ktorého stúpala para to bol dosť romantický výjav... Mal by som radšej písať recenziu, ale teraz sa na to nedokážem sústrediť. Je mi teplo.

 

Vyzliekol som si bundu a hneď je mi lepšie. Jediné čo mi chýba ku šťastiu je nápoj, ktorý by som tiež nemal mať problém nájsť.

 

Dobre pretriasť...

 

Neobliať sa...

 

Hrboľ, ale dobrá je tá ľadová káva.

 

Letisková rampa nad cestou tvorí tieň ukazujúci nadradenosť leteckej dopravy nad všetkou ostatnou, ale aj samotná letecká je v tieni tej kozmickej.

 

GPS už len prepočítava, prepočítava a prepočítava... Linc S1, že nech to nieje jednoduché...

 

BOREALIS sústavy a splete železa, komíny a potrubia, cisterny a nádrže, OMV už nie je pochýb: Rafinéria. Schody a rebríky, komplex žije svojím životom, za betónovými múrmi ukrytý pred ľuďmi, ktorý sa krčia v tieni jeho komínov a smogu. Prechádzajú okolo len v strojoch a aj zamestnanci tam dnes nie sú, asi šli na obed...

 

Klávesnicu mi zahalila tma a blikajúce svetlá po stranách. Väčšina je žltkastá, len únikové východy sú zelené. Zaľahlo mi v ušiach a keď zdvihnem pohľad zistím, že sme v tuneli.

 

Prichádza svetlo a krajina za mestom sa vracia k svojej stálej tvárnosti. Len je už menej hornatá. Kopce sa spľasli a zostali z nich len pahorky... Ktoré ja ľudia rozhodli prešpikovať tunelmi. Niečo čo sa našim určite nechcelo... Aspoň si môžem celou cestou čítať bez prerušení...

 

Ďalšie násypy a mosty, tunelíky a nič zaujímavého...

 

A betónové steny.

 

Prístupov 1985

Kvalita článku