Obraz mizne,
ako otváram oči,
cítim sa hrozne,
prečo som v jej moci?
Ďaleko a budeme ešte ďalej,
príde čas a zostane len spomienka.
Čas mi plynie medzi prsty,
aj to to stráca zmysel, tak ako ja nádej.
Prevraciam sa na posteli,
zatvorím oči a myseľ mi poletí.
Vie toho priveľa
vie, že mám v sebe démona.
Prečo sa nám vždy to milé prenesie do niečoho iného?
Zaznie to zo vzduchu a kolom sa minie spomienka cudzej tváre.
Je pekná, zvodná a súca, ale nieje to ona.
Podáva mi telo v tabletke a ja ho hneď skúšam...
Mydlová pena pod jazykom,
pena v popraskaných očiach
a vstávam.
Raním sa na posteli z nechtov a krvácam.
Krv má chápadlá
šije červený koberec
ako pre kráľa
k obyčajným dverám.
Za dverami džungla
rozhrniem kulisy a som v meste.
Je tam kaviareň, autá, a semafóry,
všetko tu stojí štyridsať centov.
Mince mi zazvonia v ruke ako si objednám kávu.
Čiernu, s parou.
Para mi tancuje pred očami a vytvára obrazy.
Nevnímam moje meno, pokým si nesadne.
Para a jej maska určná na deň vonku
zlievajú sa v jedno,
no vidím cez obe.
Je to moje moe?
Pýta sa ma, či to myslím vážne.
Pozerá sa, či to nieje len trik.
Hľadá zámienku pre iný čin,
ale nájde len otázku.
Neviem odpoveď
a ona tiež nie.
Prehodí si vlasy a odhalí
svojich päť dierok vyliatych striebrom.
Fantázia je peklom ktoré nevidí realitu.
Život je klam, ale predsa je tu.
Hľadám odpoveď
na ktorú sa neviem spýtať.
Čas mi beží.
Budík zvoní,
v posteli leží
a pri mne neni.
PRIHLÁS SA
